Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Rozprávali sme sa skoro ráno, cez Zoom, počas tvrdého lockdownu, ešte začiatkom minulého roku. Niektoré veci potrebujú dozrieť a tak to bolo aj s týmto rozhovorom. Kým som našu rozsiahlu diskusiu kúsok po kúsku prepisovala, rozlietaná medzi home officom, vyučovaním dcéry, vedľajšími projektami a domácnosťou, dostala v kontexte prebiehajúcich udalostí ešte hlbší zmysel. S koučkou a mentorkou Janette Šimkovou sme načali témy ženského sebavedomia, výchovy detí i násilia v partnerských vzťahoch. Takmer každá veta obsahuje drobné poučenie a inšpiráciu, z ktorých môžeme čerpať na svojej ceste k lepšiemu sebauvedomeniu, psychickej pohode a osobnej vyrovnanosti.

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Majú vo všeobecnosti ženy menej sebavedomia než muži? 

Bohužiaľ, môžem z praxe potvrdiť, že áno. Muž nikdy neprišiel, že by potreboval posilniť sebavedomie. Skôr počas rozhovoru vyplynie, že v niektorých oblastiach vníma určitú neistotu. Nepovie však, „cítim, že si neverím“, len to skôr vydedukujeme z nejakých nadväzností. 

Myslíte, že to má niečo spoločné aj s výchovou? Spolu so spoločenskými normami, ktoré tlačia ženy do určitých stereotypov, ako napríklad: „Si dievča, musíš sa usmievať, nemôžeš sa hnevať…“ Je to ako veľký začarovaný kruh. Keby sme chceli vytvoriť novú generáciu sebavedomých žien, museli by sme začať vychovávať uvedomele. Ženy by na sebe mali začať pracovať, aby svojim dcéram mohli odovzdať silné posolstvá.  

Keď má o sebe žena nízku mienku, jej dcéra to vidí, zažíva to v rôznych interakciách a preberá to ako hotový model správania. V dobrej viere chránime svoje dcéry, aby nepôsobili zbytočne sebavedomo. Toto je však veľký mýtus – veľmi radi k slovu „sebadôvera“ totiž viažeme slovo „zdravá“, čo nás núti k neprirodzenej skromnosti. Sebadôvera sama o sebe už zdravá je. Nemýľme si to však s aroganciou a povýšeneckým správaním, to je len maska a póza. Dieťa má dočinenia s veľkou spleťou komponentov: sebaúctou, sebadôverou a sebaláskou, ktoré vytvárajú celkový obraz nášho ja. Ako ho vnímame? 

Ak v detstve nezažijeme totálne prijatie, čiže rodičia nás neprijímajú takých, aký sme a neexistuje tam určitá bezpodmienečnosť – vyrastáme v presvedčení, že lásku si musíme zaslúžiť, že sa o ňu musíme veľa snažiť. Sebaobraz, ktorý si takto vytvoríme funguje však len  na základe plnenia nejakých očakávaní. Svoju sebahodnotu si síce budujeme samy, ale potvrdenie potrebujeme od druhých ľudí. 

Mne primárne vadí, keď sa dieťa zaškatuľkuje do krabičky nálepkou „ty si dieťa“ a tak s tebou aj budeme jednať. Ja sa s dcérou od malička rozprávam ako s rovnocenným partnerom, občas sa však aj ja prichytím pri notoricky známych výchovných stereotypoch, ktoré sú do nás už, bohužiaľ, vpité. Vtedy sa zháčim a zastavím sa. Je to ťažká uvedomelá práca, človek pri nej zisťuje, koľko nánosov má v sebe ukrytých z detstva, zo svojej „výchovy“. Vlastne ani poriadne neviem, ako z nej vychovať zdravého a sebavedomého jedinca. Stále si však myslím, že deti sa už sebavedomé rodia, nemajú zakalený charakter. Dospelí, bohužiaľ, pri ich výchove niekedy narobia viac škody než úžitku… 

Rodičia by dieťaťu mali dať priestor slobodne rozhodovať o veciach. Nevkladať im do úst, čo si majú myslieť. Dospelí nosia so sebou už toľko filtrov, cez ktoré preháňajú svoje myšlienky, že nedokážu pochopiť detský svet. 

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Ako vychovať sebavedomé dieťa? Čoho sa pri výchove vyvarovať? 

Tajomstvo sa skrýva v bezpodmienečnom prijatí. Niektorí rodičia totiž na svoje ratolesti projektujú svoje nenaplnené ambície. Dieťa potrebuje plnú akceptáciu. Nie je menšia bytosť a nemá polovičné práva. Dieťa vie, pričom sa dobre cíti a čo s ním rezonuje. A my to máme rešpektovať. Ak si dcéra vyberie, že chce jazdiť na koni, no nám napríklad kone smrdia, mali by sme ju napriek tomu podporiť. Ona rozhoduje o tom, čo je pre ňu dobré. Jasné, že deťom musíme vytýčiť určité hranice, ale vždy by mali mať slobodu voľby. 

Ako rodičia by sme nemali dieťa manipulovať, ani podsúvať mu svoje presvedčenia. Nechávame mu priestor na rozvíjanie, vytvárame mu podmienky na to, aby si samo mohlo vyskúšať, čo mu ide a čo nie. Lebo poznať pocit nezdaru je kľúčový. Dieťa si musí vypestovať frustračnú toleranciu – vyskúšať si, aké to je neuspieť, nakoľko to k životu neodmysliteľne patrí. Vychovávame ho tak k väčšej odolnosti a húževnatosti. Naučíme ho konfrontovať sa so skúškami a vybudovať v ňom vedomie, že je kompetentné samostatne zvládať životné situácie a ťažkosti. Prirodzene sa tak prepracuje k zdravému sebaobrazu, nebude o sebe pochybovať, nebude sa nadmieru porovnávať, nebude precitlivené ani vzťahovačné. 

Niektoré ženy celý život po niečom túžia, ale zo strachu, komfortu alebo nejakého zvyku sa neodvážia nič podniknúť. Musí nastať nejaký väčší životný zlom, aby sme si uvedomili, že máme iba jeden život a nemali by sme ho premárniť? Dá sa vôbec naučiť sebavedomiu, prípadne ho získať späť? 

Určite áno. Je však veľmi nápomocné, keď mám niekoho, kto ma tým sprevádza. Môže to byť terapeut, kouč alebo mentor, alebo niekto, komu dôverujem. Vo všeobecnosti ide o jedinú základnú vec – preklopiť kritický sebanáhľad na celistvú akceptáciu samého seba. To znamená, že som si vedomá svojich dobrých aj zlých stránok a prijímam sa takáto komplexne. 

Obvykle máme vo zvyku oslabovať sa práve výhradami voči sebe – následne o sebe uvažujeme v kontexte: „nie som dobrý človek, nie som hodná pozornosti a lásky“. Potom nastáva potreba akejsi vnútornej kompenzácie, čo sa premieta do vyžarovania, energie a vibrácií, ktoré človek vysiela do svojho okolia. Ako prví týchto altruistických, neistých a empatických jedincov doslova „vyčuchajú“ predátori, ktorí lovia svoju korisť. 

Dominantní muži, ale aj ženy majú tieto typy veľmi radi – okamžite zahajujú proces „vylepšovania“ – stvorím ťa na svoj lepší obraz. Lenže, toto správanie je defektné, nikdy by sme nemali dovoliť, aby o nás niekto druhý rozhodoval. Všetko je úzko prepojené s našou sebadôverou, je to stav našej mysle, naše presvedčenie o sebe samých. 

Prvým krokom je, že sa o seba začneme starať – pravidelná údržba vizáže, starostlivosť o svoje telo, zdravá strava, pohyb, psychohygiena, pestovanie vďačnosti a súcitnosti, budovanie zdravých ľudských vzťahov, lekárske prehliadky – to všetko vyjadruje lásku k svojmu telu a duši. Začneme si uvedomovať samých seba, svoju hodnotu. 

Fyzické a mentálne „prerámcovanie“ vzájomne súvisí a najlepšie je pracovať s oboma polohami spoločne. Ak si začneme opäť nadávať, treba sa naučiť vedome tieto prejavy nahradiť láskavejším jazykom: „ok, teraz sa mi to síce nepodarilo, nevadí, nabudúce to bude lepšie, lebo už viem, ako to urobím inak“. Keď si to takto zracionalizujete, nebudete si chcieť vedome ubližovať. Je to taký malý vnútorný „policajt“ starajúci sa o to, aby ste svoju hodnotu nedevalvovali a dopriali si toľko pokusov, koľko potrebujete.

Ženy potrebujú viac láskyplných dialógov voči samým sebe. Musia sa naučiť ceniť svoje schopnosti, skúsenosti a uvedomovať si, čím všetkým už dokázali prejsť. Tak si otvárajú nové cesty k novým zážitkom a príležitostiam. To, že v niečom neexcelujeme, neznamená, že zlyhávame. Máme nasledovať to, čo nám robí dobre na duši, v čom cítime prirodzenú radosť. To je cesta, ktorou máme vykročiť. 

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Čo však majú robiť ženy, ktoré napríklad dlhé roky žijú v násilných vzťahoch, kde sú dennodenne vydané napospas (bohužiaľ nielen) psychickému teroru a presviedčané, že nemajú žiadnu hodnotu? 

Áno, toto sú nesmierne zložité situácie… V týchto prípadoch funguje mechanizmus, v ktorom agresor/manipulátor v podstate skresľuje sebavnímanie ženy a stavia ju do pozície hlavného vinníka – obviňuje ju, že je to práve ona, ktorá robí všetko zle, ona je prapôvodcom situácie. Tieto ženy sú o tom presviedčané tak intenzívne a dlho, až tomu nakoniec samy uveria. To má opäť súvislosť s nízkou sebaúctou – mienka o svojej hodnote závisí od potvrdzovania zvonka. Ak sa takéto ženy dostanú do nerovného vzťahu, stanú sa nástrojom muža, ktorému umožnia rozhodovať o ich živote. 

Tieto ženy si, bohužiaľ, nedokážu stanoviť osobné hranice, lebo sa to nemali kde naučiť. Pravdepodobne vyrastali v rodine, kde bol autoritatívny rodič, ako deti museli byť v pozícii maximálneho prispôsobenia sa, nepoznali svoju autonómnosť, len silný mocenský tlak a  nemožnosť vyjadriť svoje emócie – sú to hrozné podmienky, ktoré sa v dospelosti prejavia práve nízkou sebaúctou a sebauvedomením. Nič im nesignalizuje, že je niečo v neporiadku, považujú takéto správanie za normálne, prirodzené, majú pocit, že si ho „zaslúžia“, toto pre nich predstavovalo v detstve jedinú formu bezpečia, tak to budú pociťovať ako správne aj v dospelosti. Je to veľmi nebezpečné a sebadeštrukčné správanie. 

Manipulátor je schopný ich presvedčiť, že im nekrivdí, ba naopak – bez neho by boli ničím, „vylepšuje ich“, snaží sa ich primäť k maximálnej submisívnosti, aby nevzdorovali, umlčať ich vnútorný hlas. Tieto ženy síce majú pud sebazáchovy, je to práve intuícia, ten tichý vnútorný hlas, ktorý im našepkáva, že tu niečo nie je v poriadku, ale obvykle ho ignorujú a snažia sa ho samé umlčať. Preto potrebujú niekoho, kto im citlivo nastaví zrkadlo a pomôže sa na situáciu pozrieť cez objektívnejšiu optiku. 

Je to však veľmi ťažké, lebo tieto ženy preberajú zodpovednosť ešte aj za to, ako sa ich partner cíti – majú pocit, že to všetko zavinili ony. Majú posunutú hranicu toho, čo niekomu dovolia, veci sa jednoducho dejú na ich úkor. Najdesivejšie na tom je, že to nedokážu vnímať, ani rozoznať. A aj keď si niečo možno časom uvedomia, nevedia si s tým rady. Ženy, ktoré dlhodobo žijú v násilných vzťahoch potrebujú intenzívnu odbornú pomoc, terapeutické sprevádzanie a dostatok času na zahojenie duše. Problémom tiež býva, že ako formu ochrany nevedomky používajú aj obhajobu tyrana – neveria, ospravedlňujú ho. 

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Existuje však cesta von? V mnohých prípadoch sa ženy boja odísť, sú držané vo finančnej a existenčnej pasci, rozvodom a odchodom si plánujú prinajmenšom niekoľkoročné peklo plné psychického vydierania a snahy zo strany tyrana svoju obeť zničiť. Kde majú tieto ženy nájsť dostatok sily a odhodlania tento závažný krok urobiť? 

Toto je veľmi zložitá problematika. Ženy v takýchto vzťahoch obvykle neveria, že by situáciu spojenú s odchodom zvládli. Môžu nad tým uvažovať, ale keď nebudú mať dostatok zdrojov podpory, tak budú spútané strachom. Radšej si zvolia cestu to všetko trpieť a ostať v tom, čo už dôverne poznajú, než by sa vystavili zmene. Ruka v ruke s nízkym sebavedomím kráča aj vysoká miera úzkosti. Takáto žena neverí sebe, neverí nikomu. 

To je to nezdravé pripútanie – závisím od niekoho, kto určuje, čo je pre mňa dobré a považujem to za jediný spôsob prežitia. Iný nepoznám, čiže keby som mala ostať odkázaná sama na seba, nezvládnem to. Preto je odborná pomoc nutnosťou, bez nej žena zvyčajne nedokáže nadobudnúť pocit a sebadôveru, že to zvládne aj sama. Pomáhala som mnohým ženám z násilného manželstva. Je to náročný, dlhodobý proces, nejde to zo dňa na deň. To veľké rozhodnutie dozrieva, musia sa naň poriadne pripraviť

Obrovská téma je nielen fyzické násilie, ale aj to psychické. Psychického teroru je strašne veľa. A v sofistikovanej verzii. Častý scenár býva, že otec má veľmi vplyvné postavenie, takže odchod ženy býva na prvý pohľad priam nemožný. Pri akomkoľvek náznaku začína tvrdé vydieranie – manipulátori najčastejšie do hry vťahujú vlastné deti, nakoľko sú najslabším miestom každej ženy. Pri predstave, že by ich muž o deti pripravil sú ochotné obetovať svoj život. Je to skutočne peklo a človek si ani nedokáže predstaviť, kam až sú manipulátori schopní zájsť… Ženy potrebujú nabrať odhodlanie a vieru v seba, že si môžu dovoliť vziať svoj život do vlastných rúk. Zaslúžia si šťastie. Každá z nás. A za to to vždy stojí, nič nie je vzácnejšie! 

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Aký máte názor na zákon príťažlivosti, afirmácie a motivačnú literatúru? Funguje to vôbec? 

Poznáte pojem „sebanaplňujúce proroctvo“? V čo verím, to sa mi aj stane. Keď si myslím, že nie som dosť dobrá, takto aj žijem svoj život, čo sa prirodzene odrazí vo všetkom, čo robím a zažívam. Moje presvedčenia sa mi vracajú, čím mi moju „pravdu“ potvrdzujú. Myšlienka vždy prináša odozvu v realite. 

Preto má pozitívne myslenie veľmi dôležitú úlohu – vedie nás k tomu, aby sme mysleli na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. Tam, kde leží naša pozornosť, tam prúdi aj energia. Práca s afirmáciami nás učí preformulovať myšlienky do pozitívneho znenia. Zákonitosti vychádzajú z toho, ako myseľ veci interpretuje, čo je pre nás prínosné a posúva nás vpred. Práve v týchto myšlienkach sa ukrývajú moje možnosti na rast a úspech. Nehľadám výhovorky prečo sa niečo nedá, ale hľadám spôsoby, ako sa môžem pohnúť vpred. 

Ak sa chcem začať zaoberať svojím sebavedomím, ako vôbec začať? Keď človek nemá čas ani peniaze na psychoterapiu či kouča… Existujú nejaké svojpomocné metódy? 

Čítanie je naozaj dobrá cesta. Pomáha nám vidieť mechanizmy v pozadí, pozrieť sa s nadhľadom na svoje myšlienky a konfrontovať sa so sebou samým. V knihách získavame odpovede a dodajú nám nádej. Zoznámime sa s témami, ktoré nás zaujímajú, správne knihy nás vedú. Avšak nestačia iba myšlienky, treba ich začať aj aplikovať. Začať niečo robiť inak, experimentovať. 

Vo vzťahu k sebe prestaneme napríklad s negatívnymi a kritickými rečami. Skúšame preformulovať svoje myšlienky. Toto všetko môžeme robiť ako samouk, ale z praxe viem, že v rámci sebarozvoja sa dostaneme do bodu, kedy nám už knihy nebudú stačiť. Niekedy sú tie naše škodlivé vnútorné schémy tak silné, že je potrebné si nájsť nejakú vhodnú komunitu, v ktorej môžeme zdieľať svoje skúsenosti. Môžeme skúsiť nejaký kurz alebo konkrétneho terapeuta či kouča. 

Vždy hovorím – základ je ostať otvorený možnostiam, nepodliehať prvotným predsudkom a nebáť sa experimentovať. V rámci tohto procesu začnú ženy obvykle pociťovať aj drobnejšie zmeny, vďaka ktorým sa časom stávajú trúfalejšie, čo sa začne prejavovať aj navonok. Okolie si to všimne, ženu podporí a ona sa tak dokáže ešte lepšie napojiť na vlnu svojho ozdravovania. Zlepšuje sa jej motivácia, akýkoľvek pozitívny stimul a podnet, ktorý dostane zvonka je pre ňu mimoriadne významný, aby vo svojom procese zmeny vytrvala, aby sa nevzdávala. 

Ľudia totiž často nemajú vôbec žiadnu trpezlivosť. Vôbec s ničím. Je to až desivé, veď predsa, keď chcem nejakú zmenu, musím byť pripravený niečo obetovať. Staré, rokmi uložené schémy sa v hlave usadzujú dlhé roky, prečo by mali zmiznúť za pár týždňov? Takto to nefunguje. Všetko potrebuje čas. Človek potrebuje čas na niekoľko neúspešných pokusov, na vytváranie nových prepojení, nového pohľadu na samého seba. Nový obraz sa vytvára činmi, nie čítaním a premýšľaním, ale aktívnym konaním. 

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Instagram, porovnávanie a umelo vytvárané ideály krásy. Dá sa s tým nejako bojovať? Dospievajúce dievčatá majú vplyvom sociálnych sietí úplne deformované vnímanie svojho zovňajšku a hodnoty. Plastické operácie sa stávajú štandardom, nafúknuté pery, predĺžené vlasy a dlhé mihalnice sú „must have“. Dokonca si to všímam aj sama na sebe – aj keď mám od tých vecí zdravý odstup, Instagram vo mne na dennej báze vzbudzuje pochybnosti a komplexy. Dokážem si racionálne zdôvodniť, že to nie je reálne, ale tú každodennú masáž vnímam už ako mentálny teror. Instagram osobne zbožňujem, je to vynikajúca platforma na hľadanie inšpirácie, vizuálnu stimuláciu, ale jeho temná stránka je nesmierne zhubná, deštrukčná a nebezpečná. Aj keď sa snažím nesledovať účty, ktoré mi nerobia dobre, skáče to na vás zo všetkých strán. Aký na to máte názor vy? 

Potvrdzujem, je to šialené. Asi to každá z nás takto máme. Dokážeme rozoznať, že to nie je realita, je to prikreslené – na tej vizáži robilo päť ľudí dve hodiny, ale napriek tomu nás to nenecháva ľahostajnými, má to podprahový vplyv. Je dobré nájsť zdravú mieru toho, čo sledujem a aký dlhý čas na sieťach trávim. A vyberám si. 

Instagram z nášho nevedomia vypúšťa staré tiene – vidíme to dokonalé, najstajlované a je prirodzené, že sa niekde objaví túžba – aj ja chcem takto vyzerať. V tom momente je dobré sa zastaviť a zamyslieť: a načo by mi to bolo? Čo z toho vlastne chcem? Potrebujem, aby ma anonymní ľudia zbožňovali? A keď mi bude ťažko, kto z tých ľudí pri mne bude skutočne stáť? Práve tu môžeme nachádzať zaujímavé odpovede. V momente, keď sa porovnávam s tou kráskou, by mi to malo naskočiť. Ona síce má dokonalý instagramový profil, ale je aj šťastná? To mi už nevieme. Je to len ilúzia. Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami. 

Svoju jedinečnosť by si každý z nás mal chrániť. Nie je to o tých únikoch do virtuálneho sveta dokonalosti. Ani ten najdrahší make-up nezakryje naše vnútorné rozpoloženie. Dovoľme si byť samými sebou, autenticky, naplno – toto som ja, vo svojej integrite, toto je môj svet, toto je moja realita a z tohoto miesta si vytyčujem svoje hranice. To, že máme tendenciu unikať do iných dimenzií, to je v podstate to, čo sme voľakedy robili pri čítaní kníh. Len s jedným radikálnym rozdielom – v knihách je hĺbka, šírka, nájdeme tam niekoľko úrovní. V obrázkoch na Instagrame je len frustrácia a visiaci otáznik: prečo ja takéto nemám?

Žijeme v spoločnosti, ktorá je nastavená na kult krásy a tela, ideál sa vždy dáva do popredia. Nejde sa neporovnávať. Už v rannom detstve ho dostávame naservírovaný a naše okolie nám dáva najavo, že by sme dané očakávania mali naplniť. Potom sa to už s nami vlečie až nadobudneme ten nepríjemný pocit, že nikdy nie sme dostatočne dobré. 

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

Ako prijať kritiku, aby ma neodradila od mojich cieľov? Ako na ňu reagovať, aby sme si neubližovali? 

Už v detstve sme kritikou pranierovaní tak, že nás zraňuje, takže sa nám v hlave uloží ako rovnica kritika, rovná sa osobné poníženie. Povedzme si úprimne, v našej kultúre sa konštruktívna kritika používa veľmi zriedkavo. Ľudia väčšinou považujú za správne povedať svoj (často nevyžiadaný) subjektívny názor a pridať k nemu aj silný hodnotiaci súd. Preto je potrebné preskúmať, do akej miery sme s daným názorom stotožnení. 

Nemáme povinnosť s každým súhlasiť. Máme slobodu voľby, vyberieme si, čo chceme prijať. Lenže tu práve nastáva problém s nízkym sebavedomím – keď si neveríme, každú kritiku berieme ako pravdu. Chýba nám odstup a kritické myslenie. Zraniteľnosť voči kritike ukazuje na moju neistotu. Stačí povedať, ďakujem za váš názor a vypustiť to úplne z hlavy. 

Nemusíme sa ani obhajovať, ani ospravedlňovať. Obyčajne ľudia začnú dotyčného presviedčať o svojej pravde. Je to zbytočné. Treba si namiesto toho radšej začať pestovať vyššiu asertivitu – 10 asertívnych práv nám krásne vymedzí rámec, kam až necháme druhých zájsť. Rozvíjať svoju emočnú a sociálnu inteligenciu nám umožňuje byť pohotovými a duchaplnými a dokázať tak odrážať „dobre mienené rady“. Ľudia sa veľmi radi stavajú do pozície expertov na váš život. My samy však najlepšie vieme, čo chceme a čo potrebujeme. 

Sme jedinou autoritou vo svojom živote. Kritika je nástroj, ktorý má dopomôcť k nášmu rastu, má rozvíjať, ale to robí iba v momente, keď to v nej je. Nanešťastie, väčšina kritiky je len prázdny balast, takže je najlepšie ho vyhodiť na skládku odpadu a prípadne si z nej vziať niečo pozitívne. Ak na nás pôsobí deštrukčne, nevenujme jej ani najmenšiu pozornosť.

Ženy potrebujú nabrať odhodlanie a vieru v seba, že si môžu dovoliť vziať svoj život do vlastných rúk. Zaslúžia si šťastie. Každá z nás. A za to to vždy stojí, nič nie je vzácnejšie! 

Čo vlastne znamená byť sama sebou? 

Dovoliť si prejaviť sa takou, aká som, bez strachu, že nebudem prijatá. V tej autentickosti som si vedomá toho, že nie som dokonalá, ale aj tak som skvelá. Nemusím ašpirovať na to, že vo všetkých oblastiach života musím excelovať. Prezentujem sa bez obáv a strachov. Ak sa chcem páčiť okoliu, tak sa len prispôsobujem, nosím určitú pózu, masku. Keď som sama sebou, môžem byť taká, aká som. Nemusím podstupovať nič špeciálne, ani drastické, aby som si uvedomovala svoju hodnotu. Neexistuje tam žiadna podmienenosť – toto som ja a prijímam svoju nedokonalosť rovnako ako svoju výnimočnosť. 

Janette Šimková: Pozor na to, ako obchodujeme s ilúziami, resp. ako ilúzie obchodujú s nami

VIDEÁ O BUDOVANÍ SEBAVEDOMIA 

V ZRANITEĽNOSTI JE SILA | BRENÉ BROWN

O sile, ktorá spočíva v našej zraniteľnosti. O sebavedomí, ktoré nám dovoľuje byť zraniteľnými sa dozviete v dnes už virálnom TED x talku vedkyne a spisovateľky Brené Brown. Táto prednáška je povinnosťou pre každého, kto sa začína venovať sebarozvoju.

O POCITE HANBY | BRENÉ BROWN

Ak si myslíte, že sebavedomie a hanba nemajú nič spoločné, pozrite si prednášku o tom, ako sa nechávame zväzovať vlastným strachom, pochybnosťami a hanbou. Ako s nimi bojovať a vyhrať? Pozrite sa. 

TIPY NA KNIHY O SEBAVEDOMÍ 

Janette Šimková: Kniha, s ktorou sa dá žiť

Ján Praško: Jak vybudovat a posílit sebedůvěru
Heinz-Peter Röhr: Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty
Brené Brown: Odvaha žiť naplno

Brené Brown: Vstať silnejší

Mgr. JANETTE ŠIMKOVÁ 

Certifikovaná koučka RCS, mentorka, spisovateľka a žena, ktorá vnáša závan pozitívnej energie a ľudskosti kamkoľvek vstúpi. Pravidelne publikuje články o sebarozvoji, prednáša na workshopoch a vedie súkromné terapie. Spolupracovala tiež na streamingovej relácii Jasmina & Ty ako odborníčka, kde s Jasminou Alagič a Milanom Švingálom preberali rôzne témy zo života. V súčasnosti pripravuje svoju tretiu knihu s názvom „Takto sa to podarí“, ktorá vyjde v apríli vo vydavateľstve Slovart. 

Webová stránka: https://lifekoucing.sk

Instagram: janette.simkova

Facebook: lifekoucing.sk/

Viktória Vargová

redaktorka módy

"The joy of dressing is an art." John Galliano