Vždy, keď sa ocitnem v zaťažkávacej situácii – rozumej „mimo svojej komfortnej zóny“, moja hlava začne kričať – to nezvládneš, dievča, čo to vlastne robíš? Všetky pochybovačné hlasy sa znásobia a vytvoria akési súvislé trúbenie, ktoré dokážem uhasiť len jednou jedinou vecou – že s trasľavými rukami, trasľavým hlasom, trasľavým žalúdkom, nohami (choose your fighter podľa toho, ktorú časť tela potrebujete práve použiť) skočím po hlave do priepasti plnej neznáma a diskomfortu, vďaka ktorej ale rastiem každý deň. Strach by sme mali povinne prekonávať všetci, najmä my ženy. Prečo nám však robí taký problém veriť si? A kto povedal, že nemôžeš prekonávať samu seba každý deň? Dokáže to každá z nás, treba len vykuknúť spod bezpečnej periny. Na začiatok stačí vysunúť len nohu…
Buď dobré dievčatko…
Koľkokrát si túto vetu počula pri svojej ceste za dospievaním? Je neuveriteľné, že aj v roku 2020 na vlastné oči vidím a počujem tie isté stereotypy vo výchove dievčat, aké som zažívala ja (a to bolo v desivých 80. rokoch). To sa skutočne nič nezmenilo? Osobne to veľmi necítim – stále sa kupuje „ružová pre dievčatá“ a „modrá pre chlapcov“. Vždy, keď zočím nejakú uvedomelú mamičku, ktorá nerve svoju uplakanú dcéru do šiat z volánov (osobná trauma), ale nechá ju behať v nohaviciach a strapatými vlasmi, na narodeniny jej daruje skejtbord a nechá ju navštevovať krúžok juda, rozplývam sa blahom.
Na základe výskumu Girl’s Guides Attitude Survey z roku 2018 „až“ 43 % dievčat vo veku 7 až 10 rokov tvrdí, že už niekedy zažili pocit šťastia. Oproti 57 % z roku 2009 je to pomerne veľký pokles. Navyše až 29 % dievčat sa vyjadrilo, že keď sa necítia dobre, ovplyvňuje to hlavne ich sebavedomie. Neustály tlak na to, aby sme sa nejako správali, nesprávali, vyzerali, vyjadrovali, nevyjadrovali nás tlačí do kúta už od útleho veku a vytvára skreslené predstavy nielen o našej sebaúcte, ale aj o celej našej osobnosti. Sú mylné, sebaklamné a nesmierne frustrujúce. Ako striasť nános rokov vypestovaných mentálnych a spoločenských vzorcov, ktoré do nás vtĺkajú aj v dospelosti?
Večný boj so svojím „ja“
Keď sa konečne zbavíme ružových volánových šiat, privalí sa vlna ďalšia: „A kedy sa už vydáš, moja? A kedy už uvidíme bruško? Ty si ešte sama? Koľko máš vlastne rokov? Uhm, aha, kariéra ale nie je tak dôležitá, nie…“ Sounds familiar? Niekedy si prídem ako vo videohre, kde baseballovou pálkou odrážam spoločenské ataky a očakávania. Ženy potrebujú viac slobody a mali by sme si ju darovať predovšetkým my samé. Máme totiž tendencie samé seba spútavať, aby sme vyhoveli každému okolo nás.
Ženy potrebujú viac slobody a mali by sme si ju darovať predovšetkým my samé.
Mali by sme sa naučiť povzbudzovať samé seba. Nanešťastie, sebavedomie nie je hlavnou agendou, ktorá by nám bola vštepovaná od ranného detstva, skôr sme sa učili absurdnej sebakritike. Ženy sa musia vedieť postaviť, aby sa s nimi počítalo. Musíme sa len odhodlať vykročiť, byť sebaisté a nehanbiť sa požiadať o vyššiu mzdu, náležité ocenenie a byť pripravené na nepríjemné rozhovory.
Odvaha povedať „áno“ svojej slobode
Spoločnosť Blistex realizovala v Spojenom kráľovstve prieskum o sebavedomí anglických žien. Výsledok? Až 61 % žien sa necíti sebaisto a aspoň 4-krát denne majú zo seba zlý pocit. Až 28 % žien udáva, že ich sebahodnotenie ovplyvňujú názory okolia a 7 % žien sa necíti sebaisto takmer nikdy. Tieto smutné štatistiky dokazujú, ako sme zabudli na svoju prapodstatu a vlastne ani nevieme, ako sa máme cítiť. Takto je to správne? Takto by som sa mala cítiť? Nie je to neadekvátne?
Správne je vždy to, pri čom sa cítime šťastné, čo nám robí úprimnú radosť a kŕmi našu dušu. Prednedávnom som počula, že to, na čo zameriavame svoj zrak, to nám v živote chýba, po čom túžime – žena, ktorá sa usmieva pri pohľade na bábätko, pravdepodobne túži po rodine. Neviem, čo si o tom myslieť, nakoľko ja fixujem svoj zrak nanajvýš na cheeseburger v McDonald’s… Možno na tom však niečo bude – v živote predsa prirodzene tiahneme k veciam, ktoré nám robia dobre na duši i na tele.
Ak dospejeme k vlastnej prapodstate, dokážeme si vytvoriť jasný sebaobraz. K tomu sa potrebujeme stíšiť, obrátiť sa do seba a začať skúmať a najmä počúvať svoje vnútro. Ak budeme hľadať potvrdenie svojej sebahodnoty z vonkajších zdrojov (peňazí, počtu followerov, kariéry, názorov našich blízkych), nikdy si nevybudujeme život, v ktorom sa nám bude dariť. Všetko začína a končí nami. Tajomstvo seba-vedomia je vedomie seba samého.
My sami sme si domovom. Od nášho mentálneho rozpoloženia sa odvíja celý náš svet, ktorý si podľa toho formujeme. Urob si poriadok v hlave, baby! Ak ty sama nevieš, aká je tvoja prapodstata, čo máš rada, čo naopak vo svojom živote nebudeš vôbec tolerovať, nebude to vedieť ani tvoje okolie. A bude ti to v každom momente ukazovať, aby si sa zobudila. Ak nevieš aké je tvoje pravé ja, nenaučíš sa kormidlovať svoje pocity, myšlienky a následne konanie. Byť pravdivá sama k sebe, bez kompromisov, bez klamstiev, póz ega a tlakov okolia. Nájdi vlastnú integritu, až potom buduj svoj život a vzťahy.
Nikdy o sebe nehovor negatívne. Ani zo srandy. Každé slovo má svoju vibráciu a energiu. Aj keď sme od malička počúvali, aké sme nemožné, nerobme sami sebe to, čo sme zažívali v detstve. Vždy, keď budeš pociťovať potrebu si v myšlienkach alebo slovne ubližovať, predstav si samu seba ako dieťa a premysli si, čo mu chceš povedať. Skutočne tomu úprimnému nevinnému stvoreniu chceš vmiesť do tváre, aké je nemehlo, ako hrozne vyzerá alebo nič nedosiahne? Jednaj so sebou láskavo a s nehou.
5 sekúnd, ktoré ťa vystrelia k hviezdam
Ako prerušiť ohlušujúci tok negatívnych myšlienok? Účinnú techniku si vytvorila Mel Robbins uprostred najväčšej krízy svojho života, keď po krachu svojho biznisu, s nesplatenými hypotékami, narušeným manželstvom a strate zamestnania ležala celé dni v posteli, v absolútnom alkoholickom delíriu a depresiách. Vedela, že niečo musí urobiť, ale nemala dostatok síl a motivácie. V jedno ráno pozerala v televízii zábery vypúšťania rakety do vesmíru. Pri odpočítavaní si uvedomila, že keby sa dokázala po countdowne vymrštiť z postele ako raketa, možno by sa konečne mohla pohnúť. Na druhý deň ráno otvorila oči, chvíľu premýšľala a začala počítať: 5, 4, 3, 2, 1, štart! A po mesiacoch vyvaľovania skutočne vstala. Mel začala techniku odpočítavania používať v každej situácii, kedy si potrebovala dodať odvahy alebo váhala. Po odpočítavaní totiž nie je už čas na premýšľanie, jednoducho danú vec človek musí urobiť.
„Ak máte strach, strach z neúspechu, hovorím vám: začnite. Ak musíte zlyhať, tak teda zlyhajte, potom sa pozbierajte a začnite odznova. Nebrzdí nás zlyhanie a neúspech, ale neistota a neochota začať opäť odznova. To spôsobuje, že stagnujeme.“
Clarissa Pinkola Estés, autorka knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi
Mali by sme sa naučiť žiť denodenne na hrane svojej odvahy až kým sa nestane našou normou. A každý deň si uvedomovať veľmi jednoduchú, ale morbídnu pravdu – raz umrieme. Vždy, keď sa začnem zapodievať nepodstatnými vecami, kreovať paranoidné pochybnosti a negatívne scenáre, spomeniem si na toto – raz budeš mať 70 rokov a budeš ľutovať všetko, čo si neurobila. Ľútosť je najväčší trest. „Potom“ neexistuje, musíme sa naučiť žiť tu a teraz. Nič neodkladať, nič neposúvať na neurčito. The problem is, you think you have time…
Tak povedz „áno“ všetkému, po čom tvoje srdce baží a je pre teba zdravé. Odteraz. 5, 4, 3, 2, 1… Štart!
Za ilustrácie ďakujem Dominike Schmidt!
Dominika Schmidt – art director, fotografka, spisovateľka a maliarka. Ilustrácia „Metamorfóza“ vznikla špeciálne pre článok magazínu Elisette. Fotografiu malebného neba Dominika vyfotila o 5 ráno v jeden z májových víkendov ešte počas karantény a potom domaľovala siluetu ženskej tváre, ktorú doplnila motýľom symbolizujúcim prerod nesmelej ženy v krásneho slobodného a silného tvora.
IG: dominika_schmidt
Webová stránka: dominikaschmidt.com
