Ako to už v prípade hollywoodskych legiend často býva, ani s ňou sa život nemaznal. Ťažké detstvo a búrlivé milostné vzťahy sa jej nevyhli, napriek tomu si svojou prirodzenosťou a šarmom podmanila americké publikum. Jej meno sa vďaka prirodzenému talentu zapísalo do dejín kinematografie hrubými písmenami. Kráse, inteligencii a škandinávskemu šarmu Ingrid Bergman podľahol aj režisérsky velikán Roberto Rossellini.
Ako sa to začalo
Ingrid Bergman sa narodila nemeckej matke a švédskemu otcovi 29.augusta 1915 v Štokholme. Väčšinu detstva prežila v Švédsku, vďaka návštevám Nemecka ovládala plynule nemčinu. Počas života sa naučila hovoriť celkovo až piatimi jazykmi. O oboch rodičov prišla ešte v detstve. Matka jej zomrela keď mala len 2 roky. Jej otec bol umelcom a fotografom a od samého začiatku ju podporoval v umeleckej kariére – chcel, aby sa stala opernou speváčkou. Ingrid bola vďaka nemu už od detstva zvyknutá na blesky fotoaparátov, otec ju často natáčal a fotografoval. Po jeho smrti, keď mala Ingrid 12 rokov, chvíľu žila so sestrou, tá ale krátko potom zomrela tiež. Dospievanie preto prežila u svojej tety a uja. Ingrid už od detstva vedela, že chce byť herečkou. Výber školy bol preto jasný. Získala štipendium a študovala herectvo na škole, kde rovnaké štipendium získala aj Greta Garbo. Nebolo zvykom, aby študentky získali rolu tak skoro, no Ingrid bola už po pár mesiacoch na škole obsadená do divadelnej hry. Popri svojej bohatej filmovej kariére (hrala vo viac ako 5O filmoch) sa viackrát vrátila k divadelnému herectvu, účinkovala aj na Broadwayi.
Nečakaný úspech
Už po prvom roku na škole si ju najalo švédske filmové štúdio, v dôsledku čoho hnedovláska zanechala svoje štúdium. Nasledovalo pár menších rolí. Rýchly vzostup na seba ale nenechal dlho čakať. V roku 1936 bola obsadená do filmu Intermezzo. Tu si ju všimol americký producent, ktorý sa rozhodol natočiť americký remake. Po natočení americkej verzie filmu Intermezzo sa z Ingrid stala hviezda celosvetového formátu. Napriek tomu, resp. práve preto, že sa výrazne odlišovala svojím hereckým štýlom, si dokázala podmaniť amerických divákov. Jej herecký prejav bol veľmi nenútený a prirodzený, na rozdiel ostatných filmových hviezd tej doby. Snahy producentov Ingrid „prerobiť“ na obraz doby sa našťastie nikdy neuskutočnili. Nadaná kráska prepísala pravidlá herectva a namiesto toho, aby sa po skočení natáčania (tak ako sa spočiatku predpokladalo) vrátila naspäť do Švédska, zostala žiť v Amerike. V roku 1942 dostala možnosť zahrať si po boku Humpreyho Bogarta v klenote z obdobia klasického Hollywoodu. Napriek statusu kultovosti, ktorý film Casablanca nadobudol, Ingrid nikdy nepovažovala rolu Ilsy, ktorú tu stvárnila, za zvlášť dôležitú alebo prevratnú.
Prvú nomináciu na Oscara získala herečka za film Komu zvonia do hrobu. Autor knižnej predlohy Ernest Hemingway sa dokonca nechal počuť, že si nikoho iného v jej roli nevie predstaviť. O rok neskôr, v roku 1944, získala Cenu akadémie za film Plynové lampy. Celkovo bola nominovaná sedemkrát. Nominácie za filmy Anastasia (1956) a Vražda v Orient exprese (1974) sa jej tiež podarili premeniť na výhru. Že bola výnimočne talentovaná dokazuje aj množstvo ďalších ýznamných ocenení. Za zmienku stojí jej spolupráca s Alfedom Hitchcockom, natočili spolu tri filmy. Významnú rolu v jej živote zohral taliansky režisér Robertom Rosselini. Jeho prácu herečka obdivovala a preto mu napísala list, vďaka ktorému sa začala písať ich spoločný príbeh, nie len profesionálny…
Reputáciu vymenila za lásku
Ingrid Bergman sa ako 22 ročná vydala za švédskeho zubára, Pettera Arona Lindströma. Mali spolu dcérku Piu a v roku 1945 získali americké občianstvo. V roku 1949 sa pri natáčaní Stromboli zaplietla s Rossellinim a následne otehotnela. Ich vzťah vyvolal v Amerike obrovský škandál, keďže obaja boli v tom čase zosobášení. Pre vlnu pobúrenia, ktorú ich vzťah spôsobil, bola nútená na čas odísť do Talianska a opustiť tak dcéru. Rozvod a následný boj o dieťa bol vo veľkom prepieraný v médiách a herečkina reputácia bola od momentu, kedy nemanželská aféra vyplávala na povrch, zničená. Po prevalení škandálu bola na niekoľko rokov prakticky vylúčená z účinkovania v amerických filmových produkciách. Napriek všetkému sa za Rosselliniho vydala a mali spolu 3 deti: Roberta a dvojičky Isabellu a Isottu. Počas piatich rokov spolupracovala na natáčaní filmov výhradne so svojím manželom. Účinkovať v Hollywoode začala Ingrid opäť v roku 1956. Návrat to bol veľkolepý, keďže jej priniesol sošku Oscara. Jej tretím manželom sa stal filmový producent Lars Schmidt, aj toto manželstvo sa ale skončilo rozvodom. V roku 1980 na popud svojich detí vydala autobiografiu, v ktorej popísala svoj život tak, ako ho sama prežila.
V natáčaní pokračovala aj po tom, ako jej na konci 70. rokov diagnostikovali rakovinu prsníka. Napriek skorému odchodu, kedy v roku 1982 podľahla chorobe, tu jej silný odkaz, ako vo filme tak v očiach verejnosti, zostáva dodnes. Verejnosť si ju už navždy bude pamätať ako symbol prirodzenej krásy, šarmu, obrovského talentu a milujúcej matky.
Zdroj foto: pinterest.com