Keď sa mladá Slovenka, Zuzana Dutková, dostala na prednášku o zero waste, uvedomila si, že ekologické myslenie je jej bližšie ako by bola povedala. Začala preto zisťovať, kde sa vie v tejto oblasti realizovať. Začala šitím odevov, no dnes ju poznáte skôr ako ženu, ktorá úspešne šíri osvetu o ekológii a šije vrecká na ovocie, či potraviny pod značkou Dutka.
Ekológia a udržateľnosť sú témami, o ktorých čoraz viac počuť – aj vďaka ľuďom ako si práve Ty. Ako si sa k nim dostala? Alebo sa dostali oni k Tebe?
Vyštudovala som ekonomickú univerzitu, čiže to, čo o ekológii viem, som sa nikde neučila. Nie som študovaný ekológ, ani environmentalista. Vyrastala som v rodine, kde sú obaja rodičia horolezci, ako deti sme tak mali od mala silný vzťah k prírode. Tiež to bolo pred tridsiatimi rokmi, kedy bolo vyrastanie iné. Čas po škole sme trávili vonku alebo nás rodičia niekam brali, takže byť zodpovedný a mať vzťah k prírode, to mi je blízke už od detstva. No najmä, je to pre mňa prirodzené.
A to ako som sa dostala k ekológii? Ako slepé kura k zrnu. Bola som na prednáške dievčat z INCIENu (Inštitút cirkulárnej ekonominiky) o zero waste. Veľmi som si sadla s Peťou Csefalvayovou, ktorej som po tej prednáške napísala. Nikdy predtým som nič podobné neurobila.Napísala som jej, že sa mi veľmi páči, čo robia a chcela by som sa pridať. Dohodli sme sa, že stretneme. Keď som išla na stretnutie, ani som nevedela, čo jej poviem… Vedela som len, že s nimi chcem spolupracovať. Nakoniec sme sa rozprávali asi tri hodiny počas ktorých som spomenula, že šijem. Tak vlastne vznikol tento nápad – šiť z použitých vecí. A nakoniec, aj to je v podstate tiež cirkulárna ekonomika, kedy sa odpad stáva vstupnou surovinou a tak sa uzatvára kruh.
Čo Ťa na tomto životnom štýle baví najviac?
Najviac sa mi páči edukácia. To, že aj ja sama sa musím vzdelávať o tom, aká je aktuálna situácia. Veľa ľuďom sa môže totiž zdať, že nás na Slovensku sa problém netýka. Jednak, že tu nemáme more a tiež kvôli tomu, že idete po ulici a nevidíte ten odpad ako napríklad v Ázií, kde sa už prehliadnuť nedá, je tam doslova na každom kroku. Bežný Slovák, kým to nesleduje, nemá pocit, že táto téma je urgentná. Keď ale reálne vidíte, čo sa deje, aký odpad tvoria firmy a spotrebitelia, tak vám to jednoducho začne dochádzať.
Ako som spomínala, ja som sa k témam udržateľnosti, recyklácie, či ochrany životného prostredia dostala úplnou náhodou a aj práve preto si myslím, že je úplne jedno, či ste právnik, doktor alebo predavač,… Zmena je len o tom nebyť sebecký a pozrieť sa na prostredie, v ktorom žijeme.
Predtým ako si začala šiť vrecká, šila si oblečenie…
Áno, ja som aj k šitiu mala vzťah od malička, pretože moji rodičia šili. Bola som na kurzoch, kde sme šili odevy a vlastne, vrecká som ani šiť nechcela. Ono sa to jednoducho stalo, že som ich zrazu šiť začala a je o ne veľký záujem. A z toho sa samozrejme veľmi teším.
O vrecká je dnes skutočne veľký záujem, dá sa to vôbec stíhať?
Nešijem si všetky vrecká sama, to sa už dnes nedá. Keď máte šiť, robiť Instagram, vzdelávať sa a žiť, je to už celkom náročné. Okrem Dutky sa venujem aktivitám ako organizácia SWAPov, prednášok a workshopov pod hlavičkou Inštitútu pre rozvoj udržateľnej módy, ktorý som spolu s Betkou Irhovou založila.
Dá sa v tomto životnom štýle s takou osvetou urobiť krok späť? Je nejaká šanca, že Ťa to jednoducho prestane baviť?
Toto neviem generalizovať, ale ja sama neviem urbiť krok späť. Ono je v podstate úplne jedno, čo robíte, ale keď získate nejaké vedomosti o čomkoľvek, je podľa mňa veľmi ťažké na to zabudnúť. A aj ten trend nasvedčuje tomu, že sa nebude dať urobiť krok späť, pretože tá situácia bude pravdepodobne ešte chviľku horšia a potom sa to niekde zlomí. Ale za predpokladu, že budem žiť tak ako dnes, nemyslím si, že spravím krok späť.
Byť médiom takej osvety si pravdepodobne vyžaduje zodpovednosť, čo ak Ťa niekto uvidí napríklad s mikroténovým vreckom. Zaujíma Ťa kritika druhých alebo si naozaj tak ekologický človek s tak vysporiadaným svedomím, že to neriešiš?
Som človek a robím veľmi veľa chýb, napríklad extrémne zabúdam. Bežne sa mi stáva, že si nedonesiem vrecká do obchodu a zabúdam aj tašku… Niekedy sa to dá vyriešiť, že si nahádžem potraviny do krabice v obchode. Keď nie, tak si normálne vezmem sáčok, veď nie som Budha (smiech). Uvedomujem si, aký mám životný štýl, koľko mám povinností a snažím sa byť maximálne zodpovedná v tom, čo robím, no nie som zero waste. Nakupujem v klasických potravinách, len sa vždy snažím nájsť tú najekologickejšiu možnosť. A ani ľuďom nehovorím, čo majú alebo nemajú robiť a je pre mňa veľmi inšpiratívne, ak je v tom niekto lepší.
Pre Teba je to teda cesta, ktorá je veľmi prirodzená, však?
Presne tak, úplne! Je to však o zmene životného štýlu, vecí, ktoré ste robili prirodzene počas života, čo je veľmi náročné. Ja to neviem urobiť zo dňa na deň. Napríklad tak, že sa ráno zobudím a zrazu budem zero waste alebo tak, že teraz vyhodím celú kúpeľňu, lebo je zabalená v plaste. Tento životný štýl tiež hovorí o tom, že nemáte plytvať a toto by bolo plytvanie. Čiže, keď sa ma niekto spýta, čo robiť ak minie napríklad šampón, tak odpovedám, že máte dve možnosti. Ak potrebujete ten svoj obľúbený, môžete sa v prvom rade pozrieť, či ho nevyrábajú napríklad v litrovom balení – kúpite tak jedno namiesto štyroch malých. Alebo môžete vyskúšať bezobalový šampón. Môže sa ale stať, že vám nesadne a tak je v poriadku aj to, ak si vezmete to, čo potrebujete.
Je to skôr o tom, že je zbytočné kúpiť si 15. tričko, ktoré sa po prvom praní zničí. Prečo by som to robila..? Je to v podstate šialenstvo. Robíte stále tú istú vec a dúfate, že dopadne inak…
Nazývaš nejak to, čo robíš pre seba a pre planétu? Alebo je to pre Teba naozaj tak prirodzené…
Nenazývam to a nemám to ani veľmi rada, pretože akonáhle to nazvete, už vás niekto škatuľkuje a keď urobíte niečo, čo v tej škatuľke nemá byť…
Ale moje najobľúbenejšie slovné spojenieje používať „zdravý sedliacky rozum”.
Bezodpadovosť je dnes luxusom, v minulosti nutnosťou. Myslíš si, že práve nedostatočná finančná gramotnosť ľudí hrá veľkú rolu v tom, že si často ľudia povedia „žiť udržateľne je drahé“? Ak si napríklad porovnáme spotrebu jednorázových žiletiek k holiacemu strojčeku… Je to naozaj na dlhšie zamyslenie.
Toto je zaujímavé. Povedala by som, že vždy boli a budú ľudia, ktorí toto jednoducho nemajú kapacitu riešiť a to je úplne v poriadku.
Celé je to o zmene nastavenia v hlave. Byť natoľko uvedomelý, aby ste si to vedeli prepočítať je vec cviku. Tiež je to o plánovaní vecí a nerobení impulzívnych nákupov. Premyslieť si, čo idete robiť – práve o tom je pomalý životný štýl. To, čo nás to učí je plánovanie, premýšľanie nad tým, čo robíte a hľadanie alternatív. Neurobíte teda to, čo máte naučené a to vyžaduje disciplínu a je náročné nájsť si na to čas. Je totiž jednoduchšie vojsť do prvej drogérie a kúpiť si žiletky, od ktorých viete, čo dostanete. Kým, ak by ste si mali kúpiť niekoľko násobne drahší holiaci strojček s neistotou, či vám urobí rovnakú službu ako tie žiletky…
Takže hlavnú úlohu v tomto hrá nevedomosť?
Ja si osobne myslím, že teraz sa o tom hovorí veľa, ale aj to je iba začiatok. Napríklad, keď som ja pred piatimi rokmi nosila do práce krabičky s jedlom, ľudia na mňa pozerali a pýtali sa „prečo?“. Dnes je to úplne bežné a nikto sa nad tým nepozastaví. Aj to sa potrebovalo dostať do povedomia ľudí a ja si myslím, že to isté sa stane aj s módou, aj so zero waste lifestylom.
V prvom rade „netvoriť odpad vôbec“, asi tak znie prvý náučný bod ekologickej etikety pre ľudí. Ako vnímaš svoje okolie, svoju rodinu, náhodného človeka na ulici? Vystačí Ti vrelý pocit zadosťučinenia svojich vlastných skutkov?
„Netvoriť odpad vôbec“ to je z extrému do extrému. Áno, sú ľudia, ktorým to vyhovuje a je pre nich zero waste napríklad hobby. Ľudí baví venovať tomu voľný čas a baví ich sa v tom zdokonaľovať, čo je super! Podľa mňa je dôležitejšia samotná cesta.
No ak si vy ako jednotlivec v ktoromkoľvek kroku poviete „takto to mám nastavené, s takýmto množstvom odpadu a takto mi to vyhovuje pre môj životný štýl“, to je úplne v poriadku. Nemusíme všetci nutne dôjsť k absolútnemu netvoreniu odpadu. Ľudia sa na tom práve môžu zaseknúť, pretože je to pre nich tak veľké sústo, že to jednoducho ani len nezvládnu spracovať. Sme tomu tak naučení, že to vôbec neriešime, či odpad tvoríme alebo nie. Každý z nás má navyše iný životný štýl, rodinu, okolie,… Pre niekoho je už obrovský krok a úspech to, že začne triediť odpad. Akákoľvek zmena je podľa mňa fajn a neexistuje absolútno, nikdy, v žiadnej dobe neexistovalo.
„7 kúskov, ktoré nesmú chýbať žiadnej žene“ alebo „X kúskov, ktoré potrebuje každá žena“. Aj tak znejú nadpisy módnych článkov, ktoré nás motivujú k materializmu. Myslíš si, že si ženy potrebujú oddýchnuť od nákupov a prehodnotiť svoje kúsky?
Z vlastnej skúsenosti… Ja som nakupovala veľa. Veľa čudných vecí, vecí, ktoré sa mi k ničomu nehodili a potom som si k nim nedokúpila niečo, čo by sa k nim hodilo a tak som ich nenosila.
Potom som sa dostala ku knižke od Marie Kondo – Kúzelné upratovanie. Vzala som všetky veci zo skrine a dala som ich na jednu kopu a potom som si podľa pocitu veci skúšala. Tak som zistila, či to chcem alebo nechcem. Vytriedila som šatník a zistila som, čo je môj štýl, čo mi sedí, čo sa mi hodí. Na mňa to zafungovalo tým, že som si zapamätala ten pocit, čo som mala pri veciach, ktoré mi zostali, takže aj neskôr, keď som išla do obchodu, vedela som po čom siahnuť. Samozrejme, niekedy to nie je na 100%.
A áno, myslím si, že ženy si potrebujú oddýchnuť od nákupov, ale iba z jedného jediného dôvodu, a tým je „vedieť, kto som“. Keď viem, kto som, aký mám štýl, postavu, aké farby milujem, vyskladáte si šatník. Je jedno, či v ňom bude 10, 20, 200 kúskov. Ak máte 200 kúskov a nosíte ich – super! Mne je veľmi sympatické, ak majú ženy kapsulový šatník. Ja som ale ešte len na ceste za tým svojím “kapsulovým”.
Vieš si možno predstaviť kapsulu na každú sezónu?
Áno, toto si viem predstaviť. Myslím si ale, že môj šatník je udržateľný. Veci, ktoré v ňom mám nosím a mám v hlave pár vecí, do ktorých viem, že chcem zainvestovať a chcem ich mať ako nosné piliere môjho šatníka – nejaké rifle a topánky. Úprimne ale pre mňa oblečenie, napriek tomu, že mám rada módu, nie je niečim takým, čomu by som pripisovala nejakú superschopnosť. Je to jednoducho oblečenie. Niečo, v čom sa chcem cítiť pohodlne, chcem, aby som to bola ja.
Z toho udržateľného hľadiska, vieš sa vyhnúť fast fashion úplne?
Vo fast fashion nakupujem 50% svojho spodného prádla, ponožky a topánky. Topánky milujem Vans, Dr. Martens a Birkenstock. Všetky ostatné veci mám zo sekáču, dizajnérske, ušité alebo prerobené.
Vieš si dnes predstaviť, že každá žena šije sebe a svojej rodine oblečenie doma? Tak, ako to bolo v minulosti zvykom…
Neviem si to predstaviť, pretože si myslím, že to v tejto dobe nie je reálne. Nie je potrebné aby každá žena vedela šiť. Niektoré ženy sú dobré na čísla, niektoré na šitie, niektoré krásne kreslia, ale nemusíme vedieť každá všetko. Čo je podľa mňa ale dôležitejšie je to, aby znovu vznikli krajčírstva a ženy chodili ku krajčírkam. Tie by im šili veci na mieru za spravodlivú odplatu. Toto si predstaviť viem.
Končíš pri vreckách na potraviny alebo by si chcela vyskúšať napríklad aj kozmetický priemysel?
Kozmetický prieymsel ma vôbec neláka. Je veľmi rada podporím kohokoľvek, kto to robí, ale pre mňa to nie je. Chcela by som zostať v textilnom priemysle a skôr ma láka módny. Viem si predstaviť okrem vreciek aj iné veci, ktoré by som chcela zaradiť do ponuky, takže to príde časom.
Mám rada niekoľko značiek prírodnej kozmetiky, napríklad Mylo, tiež som vyskúšala Lush, ktorý som si zamilovala. Krásne vyzerá a vonia, som s ním spokojná. A momentálne skúšam aj prírodnú dekoratívnu kozmetiku značky Híling, s ktorou začína milá pani z Banskej Štiavnice.
Prebrali sme niekoľko vážnejších tém, je ešte niečo, čo by si chcela doplniť na záver?
Čo by som chcela povedať úplne nakoniec je to, nech sa ľudia ukľudnia. Nemusíme sa zblázniť zo zero waste. V minulosti to jednoducho bolo prirodzené, že ľudia nemali nadspotrebu a využívali to, čo mali doma. Keďže my máme všetko na dosah, zvykli sme si úplne prirodzene, že toho máme veľa. Tak ako sme sa dostali sem, dostaneme sa aj naspäť tam, kde to pre nás bude OK. A hlavne, je dôležité používať zdravý rozum a nechcieť absolútno.
Sledujte Zuzanu, jej tvorbu a pohľad na Instagrame @dutka_lab