Ženy sú ako dezert, opisuje autorka Lucia Chrenko vo svojej knihe Múzy. Osobité, krásne, sladké no najmä jedinečné!

O ženách už padlo tisíce slov, tie od Lucie majú však inú príchuť. Poukazujú na osobný život a jedinečnosť, ktorá z neho vyplýva ale aj sladkosť pekných dní či vynaliezavosť v každej situácií, v ktorej sa žena ocitne. Jednoducho sme Múzy pre mnohých majstrov či už sú to cukrári alebo nie. Najviac nám ženám, však chutí kompliment od iných žien, ktoré sú nám múzami o čom píše o svojej knihe aj Lucia. Poďte sa s nami ponoriť do príbehu, ktorý sa skrýva za knihou Múzy a zistiť pár tajomstiev autorky Lucie Chrenko.

Ako by si odprezentovala seba ako múzu, ako autorka prenádhernej knihy Múzy hovoriacej o
ženách ako múzach, nielen pre najsladšie dezerty?

Milujem ženský svet a celkove byť ženou a všetky tie ženské veci okolo toho. Už 38 rokov žijem so sebou a snažím sa kultivovať svoje ja. 


Vo svojej knihe opisuješ okrem múz aj svoje myšlienky, zážitky a dokonca osobný rast, s ktorým sa určite stotožňuje nejedna z nás. Bolo pre teba pri písaní niečo aj náročné priznať alebo sa o to podeliť s čitateľmi?

Múzy sú už mojou treťou knihou. Hneď vo venovaní píšem: že ju chcem venovať, všetkým nám, dievčatám a ženám, ktorým sa v detstve možno niekto vysmieval z ich uší, lýtok, výšky alebo váhy… a ako rástli a uvedomili si svoju jedinečnosť a krásu, stali sa Múzami. A vtedy sa nás už nič také ako predtým nedostýka, dokonca sa vieme spolu ako ženy tešiť, priať si a inšpirovať sa navzájom. Toto je posolstvo mojej knihy, tie dezerty sú len také prepojenie. Venovanie, ktoré je natoľko osobné, že nechávam na samej čitateľke, aby si v ňom vybrala a hneď cítila prepojenie so mnou. Lebo stať sa Múzou – čo i len pre seba – je proces. Viem, lebo som ho žila. 


Podelíš sa s nami o myšlienku, prečo vnímaš ženy ako dezerty?

To ma tak napadlo, keď boli Múzy ešte len v mojej hlave. Zapáčilo sa mi to a hneď som sa toho chytila. “My ženy sme ako sme dezert“ je názov dokonca jedenej z kapitol. 

 Sme také rôzne ako nekončiaca ponuka dezertov v rozprávkovej cukrárni. Tradičné, starosvetské, s nádychom vintage, invenčné, moderné, raw, vegan, dokonca aj molekulárne. 

Máme nekonečno príchutí, nekonečno možností výberu, aké vo výsledku budeme. Môže to byť vždy iné cesto, iný krém alebo krém vôbec nemusí byť. S džemom, rumom, hrozienkami, so želé… s čokoládou navrchu, so šľahačkou, marcipánom, cukrovou polevou alebo úplne bez polevy. Áno, aj také sme niekedy – diétne. Nevadí, sú aj také dni, keď sme diétne. Ale vystriedajú ich veselšie, šťavnatejšie dni, a vtedy sme ako ten najsviežejší ovocný koláčik. Táto rozmanitosť ma neprestáva fascinovať. 

Chcela som, aby sa tej lajtmotiv tiahol celou knihou, aby to bolo pekné, sladké a oddychové. Také, ako keď idete s kamoškou do dobrej kaviarne alebo cukrárne, dáte si dezert a máte z toho zážitok. 


Počas čítania sa oboznamujeme s viacerými príbehmi o vzniku koláčikov a dezertov. Ako si prichádzala k týmto príbehom?

Mám rada dezerty s príbehom -aj to máme my ženy s dezertami predsa spoločné, každá máme svoj príbeh. A tiež k tomu celému prispieva fakt, že som zvedavá. Vypytujem sa čašníkov a cukrárov na koláče, a na proces v cukrárni – taliani napríklad použijú slovo laboratorio – to je miesto v srdci cukrárne, kde cukrár pracuje. Milujem to. Vo Francúzsku a v Taliansku sa vždy s každým rozprávam, ešte viac ako zvyčajne, aby som si precvičila jazyk a trénovala sa. A vždy ma fascinuje, čo sa dozviem nové a aj to, keď použijú také slovo -ako laboratórium-, aké by mi pri téme koláč nikdy nenapadlo. 

La religieuse (1856)

Pán Frascati bol cukrár pôvodom z Neapola. Usadil sa v Paríži, kde si otvoril vlastnú cukráreň. Paríž bol už v tom čase, okrem iného, mestom cukrární a dezertov. Konkurencia sa stala jeho hnacím motorom. Invenčný cukrár Frascati chcel ponúknuť vyberavým parížskym jazýčkom niečo nové. Z vtedy obľúbeného odpaľovaného cesta (fr. pâte à choux) vytvoril vizuálne netradičný zákusok s ešte netradičnejším názvom: La religieuse (mníška). Mníška preto, lebo sa na ňu jednoducho podobala. Dve guľky z odpaľovaného cesta na sebe, pričom spodná bola väčšia a predstavovala telo tučnučkej mníšky, na nej bola menšia guľka, ktorá predstavovala hlavu. Obe boli naplnené krémami (fr. crème pâtissière a crème au beurre) a poliate čokoládou, aby dezert dokonale pripomínal mníšsky habit. Výkladom plným mníšok spôsobil, že v ten deň (a možno aj ten ďalší) hovoril o Frascatim a jeho mníškach celý Paríž! 

Mille-feuille

Väčšinou platí: Cherchez la femme! Ale existujú aj výnimky. Takže za vznikom pravého pâte feuilletée (lístkového cesta) žiadnu femme fatale nehľadajte. Tentokrát si len muži potrebovali vzájomne zmerať sily. A patiséri si predsa nevyhrnú rukávy na rondóne a nepôjdu sa pobiť pred cukráreň. Oni to urobia úplne inak – vymyslia si stávku. Čím nereálnejšia je, tým lepšie. Na konci 18. storočia sa zopár cukrárov takto medzi sebou stavilo, že vytvoria koláč z tisíc vrstiev. Samozrejme, že sa im to nepodarilo, ale stávka slúžila ako výborný základ pre vznik mille-feuille (tisíc lístkov). Tak cukrári spočiatku volali lístkové cesto, ktoré sa prekladalo a prekladalo. A potom sa v rúre udial malý zázrak. Voda v masle sa zmenila na paru a cesto sa vyfúklo na tisíc tenulinkých vrstiev. Technika prekladania sa odborne nazýva pliage. Cukrári vypočítali, že jeden takýto plát lístkového cesta má 729 vrstiev, ibaže 729 lístkov neznelo ani trochu poeticky. Preto sa dohodli, že ho budú volať tisíc lístkov. Z troch plátov cesta a francúzskeho vanilkového krému vytvorili zákusok s rovnakým menom: mille-feuille. A pri nedávnej návšteve v Paríži som zistila, že pán cukrár Pierre Hermé ponúka už aj „deux mille-feuille“ (dvetisíc lístkov). Tak neviem, či sa patiséri zasa stavili alebo to len v recepte matematicky prerátali, aby bolo lístkov raz toľko.


Vedeli o tom, že píšeš knihu aj tvoji blízky? S akými reakciami si sa stretávala?

Áno, keď píšem, moje okolie o tom vie. Je to tak, že po prvej knihe sa ma pýtali ľudia, či niečo ďalej píšem… a po druhej sa pýtali opäť. Tak to sa ani nedá veľmi tajiť. A nakoniec nie je to tajomstvo, ale moja práca posledných 9 rokov. Kamarátky sú vždy veľmi zvedavé, či tam bude niečo aj o nich! To ma vždy tak milo pobaví… snažím sa byť osobná ku každej mojej čitateľke, aby mala pocit, že to píšem jej. 

Kniha Múzy, unikátne poskytuje náhľad na ženstvo v celej svojej kráse. Od sladkých problémov
cez múzy až po zážitky a uvedomenia obohatené o módu. Cit, ktorý pri čítaní cítiť je neodmysliteľný a nás zaujíma odkiaľ prišiel tvoj záujem o módu.

Moja mamina nebola na žiadne čačky mačky. Mňa celé detstvo strihali na krátko, na chlapca. Takže aj keby som veľmi chcela tu sa žiadna móda ani nič podobné nekonalo. Oči sa mi otvorili až v Paríži. Mala som francúzštinu od 9-tich rokov a moja základná škola mala družbu so školou vo Francúzsku. Tam som zistila, že to je presne to, čo sa mne páči. Všetky tie vône, šaty, obchody a výklady… ako staršia som sa do Paríža vracala pravidelne, nejaký čas som tam žila a potom mi prišla do života taliančina a už bolo moje Ja kompletné. Tento sen si žijem stále.

Kniha je nádherná ako obsahom, tak aj jej vizuálom a obalom. Vôňu papiera cítiť pri každom prevrátenom liste. Podelila by si sa s nami o tom ako táká kniha vzniká?

Kniha je taký zaujímavý projekt. Hlavne pre niekoho ako ja, kto nemal žiadne zázemie a všetko som sa musela učiť a zisťovať od piki. O to to bolo celé zaujímavejšie.

Knihu – každú z mojich 3 kníh – som písala 2-3 roky. Potom to číta neujatá osoba, korektorka a potom sa text posúva na zalomenie dizajnérom. Počas obdobia, kedy píšem, pripravujem aj vizuálny materiál, lebo moje knihy nie sú iba o texte, zapájam viac zmyslov. Múzy sme boli spolu s mojou fotografkou Natáliou Jakubcovou fotiť v Benátkach. Potrebovala som do knihy dostať atmosféru dokonalej kaviarne s príbehom a prostredím, čo sa oku páči. A potom ešte objednať tlač. Zabezpečiť, aby sa kniha dostala na pulty predajní a tam čaká na Múzy, ktorým padne do ruky a odídu s ňou domov…

Zdroj foto: Natalia Jakubcová

Text, kniha a citácie: Lucia Chrenko