K Lenke Bartos patrí jej neodmysliteľné kapučíno, výroba domácich cestovín, krásy Sardínie a rímske uličky. Lenka žila na rôznych miestach Talianska , momentálne ju život privial do Ríma. Svoj život vo večnom meste približuje svojím sledovateľom veľmi sympatickým, autentickým spôsobom. K svojim fotkám prináša krásne príbehy a ukazuje svojim sledovateľom, aké je dôležité tešiť za z maličkostí. Ak narazíte na jej profil, určite okúsite, ako ,,chutí“ Taliansko.
Život mimo Slovenska k tebe prišiel úplnou náhodou. Verila by si, že by sa takéto niečo mohlo niekedy stať práve tebe ? Napadlo by ti, že ti bude súdené práve Taliansko?
Moja mamka je učiteľka anglického jazyka, a tak sme v rodine vždy mali možnosť stretávať cudzincov. Môj tatko bol zapálený rádioamatér a aj keď nevedel žiaden cudzí jazyk, rozprával s celým svetom. Moja sestra študovala anglický jazyk a žila istý čas v Škótsku. Čiže môžem povedať, že základy v rodine boli, ale nepovedala by som, že to bol môj sen. Vedela som, že cestovanie sa stane mojou vášňou. Videla som mojich rodičov, ktorí boli vďaka režimu v mladosti ukrátení o možnosť cestovať slobodne po svete, a preto mi nikdy nebránili. Naopak, vďačím im za to, kde dnes som. Žiť v zahraničí nebol cieľ, za ktorým som bezhlavo išla. Skôr sa všetko udialo veľmi prirodzene a nakoniec som skončila v krajine, ktorú milujem najviac (hneď po Slovensku a Česku). Cítila som, že potrebujem priestor na sebarealizáciu a mám pocit, že som na správnej ceste.
Taliansko, jedinečná kultúra, žitovný štýl. Čo miluješ na Taliansku a Talianoch najviac ? Čo sa podľa teba môžu Taliani naučiť od teba? Naučil sa niečo od teba aj tvoj priateľ?
V čase, kedy som žila na Slovensku, som spoznala veľa Talianov vďaka hudbe Erosa Ramazzottiho. Taliani bežne obedujú či večerajú vonku, často aj s priateľmi či rodinou. Musíte zobrať do úvahy fakt, že pred 20 rokmi sa na Slovensku bežne do reštaurácie nechodilo a už vôbec nie na večeru. Milujem na Talianoch, že si užívajú život. Ale nie kúpou drahého auta alebo dovolenky. Milujú dobré jedlo, dobré víno, tradície a ľudí. De facto všetci môžeme byť Taliani, pretože na to aby sme sa im priblížili nepotrebujeme peniaze, ale lásku k vlastnej krajine.
Taliani sa veľa rozprávajú a vďaka tomu poznajú veľa ľudí, aj keď len z videnia. Môj priateľ rád cestuje a myslím, že to ho priviedlo ku mne. No nemôžem povedať, že by ho moja kultúra nejak zmenila. Talian sa prispôsobuje veľmi ťažko. To, čo mi ale Taliani hovoria často je, že som spoľahlivá, presná, dodržiavam pravidlá, som veľmi dobre vychovaná a slušná a tiež prísna, haha. V mnohom mi to pomohlo a som vždy hrdá na to odkiaľ pochádzam a donekonečna opravujem Talianov že nie som zo Slovinska, ale zo Slovenska.
„Domov je miesto, kde ťa majú ľudia radi, kde sú ľudia, ktorí ti pomôžu, keď to potrebuješ.“
Lenka Bartos
Ako spomínaš na najťažšie momenty v cudzej krajine? Vnímaš už Taliansko ako domov? Trvalo ti dlhšie naladiť sa na ich spôsob života. Čo začiatky?
Písať o mojich začiatkoch by bolo na ďalšie 2 rozhovory. Napriek tomu, že som prišla do Talianska s tým, že jazyk som už ako tak ovládala, rozprávať a uvažovať celý čas v taliančine bolo vyčerpávajúce. Ale to sa stáva asi mnohým ľuďom. Ťažšie bolo skôr adaptovať sa vždy na nové miesto a na nových ľudí, keďže práca môjho muža spôsobila, že sme sa viackrát sťahovali. No dokázala som sa na to pozerať ako na výzvu a snažila som sa zo zmeny vyťažiť čo najviac. Nehovoriac o tom, že mnoho vecí v Taliansku nefunguje alebo funguje inak, podľa toho kde človek v Taliansku žije. Vďaka mojej povahe a tomu, že som veľmi ukecaná a nebojím sa spýtať, to išlo celkom ľahko.
Nájsť si prácu v taliansku je komplikované. Platí to všeobecne aj pre Talianov alebo len pre cudzincov? Pocítila si to?
Toto je asi pre mňa najťažšia časť života v Taliansku. Prácu som si našla vždy a všade. Problém je zotrvať, keďže v Taliansku sú populárne zmluvy na dobu určitú. Tak vás zamestnávateľ vždy drží v šachu. Zmluvy sú rovnaké ako pre Talianov, tak aj pre cudzincov. Za tých 14 rokov som sa už naučila nerobiť z toho tragédiu. Problém nie som ja, ale pre Taliansko je problém celý systém pracovného trhu. Naučilo ma to žiť v prítomnosti, pretože bez práce človek nemôže robiť veľké plány do budúcnosti. Jednoznačne mi veľmi pomáha, že ovládam viacero jazykov ale aj to, že sa viem vždy prispôsobiť a do každej novej skúsenosti idem s optimizmom.
„Myslím si, že mať jasno v tom, kto sme a odkiaľ pochádzame nám vie veľmi uľahčiť našu životnú cestu, vie nám to pomôcť obklopiť sa tými správnymi ľuďmi a uvedomiť si, čo je v živote skutočne dôležité.“
Lenka Bartos
Tvoje autentické zábery a príbehy, akými prezentuješ Taliansko, sa ľuďom veľmi páčia a pre veľa z nich si inšpiráciou. Ukazuješ, že sa dokážeš tešiť z maličkostí. Máš so zdieľaním tvojich postrehov nejaké plány do budúcna alebo to vnímaš iba ako svoje hobby?
Ja robím Instagram už veľmi dlho. Moje prvé roky však boli zamerané výhradne iba na lukostreľbu. Moja komunita bola medzinárodná. Lukostreľba je šport, kde čistá a sústredená myseľ je 90% úspechu. Keďže sa mnohým mojim priateľom lukostrelcom moje fotky z tréningov páčili, rozhodla som sa vytvoriť si stránku. Fotky a motivačné citáty mali úspech. Dokonca som vytvorila vlastné motivačné lukostrelecké tričko, ktoré sa predalo do všetkých končín sveta. Bohužiaľ, lukostreľba je časovo náročná a popri práci sa ťažko stíha. Verím, že sa k nej opäť vrátim.
Potom prišla pandémia a ja som zistila, že sa potrebujem kreatívne vyžiť. Milujem fotografiu a tak ma napadlo ukazovať Taliansko z môjho pohľadu. Zaznamenala som nečakaný úspech. Fakt som bola prekvapená, že sa ľuďom moja práca páči. Chcem tým povedať, že nie je pre mňa cieľom byť influencerom. Tí to majú ako prácu. Ja potrebujem mať svoj vlastný priestor. Rada píšem a rada fotím. A chcem aby to tak ostalo. Život ma ale naučil nikdy nehovoriť nikdy. Som otvorená novým skúsenostiam, no zatiaľ vidím môj Instagram ako moje hobby.
Čo pre teba znamená domov? Je to podľa teba pocit alebo skôr statické fyzické miesto? Čo v tebe vyvoláva slovné spojenie ,,cítim sa tu ako doma‘‘?
Domov je miesto, kde ťa majú ľudia radi, kde sú ľudia ktorí ti pomôžu, keď to potrebuješ.Počas môjho života v Taliansku som sa sťahovala veľakrát. Vždy sme boli iba ja a môj Talian. A boli aj ťažké časy: sanitky a nemocnice. Tam človek pochopí, aký je sám keď je ten druhý ďaleko… až kým ti nezazvoní suseda a nepozve ťa na večeru k nej domov, aby si nebola sama, odšoféruje do nemocnice, pomôže s papierovačkami, proste ťa nenechá samú. A to sa stalo všade, kde sme žili.
Všade boli ľudia dobrej vôle, ktorí sa ponúkli pomôcť. Až keď človek zistí, že môže zostať na všetko sám, až vtedy zmení pohľad na svet a na to, čo je domov. Takže nie, domov nie je fyzické miesto. Slovné spojenie „cítiť sa ako doma“ pre mňa znamená mať okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi (a ja ich).
Na záver by som sa už len spýtala na to, za čo si najviac vďačná, keď sa prechádzaš krásnymi rímskymi uličkami?
Keď sa prechádzam rímskymi uličkami, zvyknem myslieť ma môjho tatka. Mal už kúpenú letenku, no 2 dni pred odletom som letela ja do Košíc. Verím, že Taliansko by sa mu veľmi páčilo, pretože on veľmi rád fotil. Som vďačná za to kto a kde som, za moju výchovu a tiež za moje obrovské šťastie v živote. Myslím si, že mať jasno v tom kto sme a odkiaľ pochádzame nám vie veľmi uľahčiť našu životnú cestu, vie nám to pomôcť obklopiť sa tými správnyni ľuďmi a uvedomiť si, čo je skutočne v živote dôležité.
Život nie je iba zlý alebo iba dobrý. Kdekoľvek na svete sme, nemali by sme zabúdať, že je to práve na nás, akú ,,príchuť“ mu dáme. Slovenka Lenka , ktorá žije v Ríme je dôkazom toho, že ak budeme vo svojom živote autentickí a vďační, život môže chutiť presne tak ako thepinkcappucino :).
Zdroj foto: Lenka Bartos