Na prvý pohľad pôsobí útlo a krehko. Pokým neprehovorí. S mladou českou návrhárkou Barborou Procházkovou som sa stretla približne týždeň po jej čerstvom víťazstve v súťaži Diploma Selection Fashion Design 2019 na minuloročnom Designbloku, ktorý sa koná pravidelne v Prahe. Medzitým jej Project Sapience získal Hlávkovu cenu pre študentov a absolventov škôl a navyše bola v kategórii Objav roku nominovaná v prestížnej súťaži Czech Grand Design. S Barborou sme skoro tri hodiny v typicky českej „hospode“ rozoberali jej projekt, názory na udržateľnosť a filozofický pohľad na módny hyperkonzum.
Barbora Procházková si namiesto klasického navrhovania šiat, pri ktorom vzniká množstvo látkového odpadu, zvolila inú formu – vo svojom projekte SAPIENCE vyrába papierové strihové šablóny autorských modelov, ktoré balí do krabíc a pridáva k nim jednoduchý a prehľadný návod, ako si oblečenie môžete ušiť sami. Keď si totiž odev vytvoríte vlastnými rukami, získavate k nemu hlbší vzťah a emočnú väzbu. Strihy sú zostavené od veľkostí XS až XL i podľa náročnosti. Vyhotoviť ich dokážu začiatočníci, ale aj tí, ktorí už zručne obsluhujú šijací stroj.
Súčasťou projektu sú aj workshopy, kde si priamo pod Barboriným vedením môžete ušiť vybraný model. Preto má SAPIENCE aj silný humanistický odkaz – podnecuje k zručnosti a individualizmu v tvorivom sebavyjadrení. Barborin projekt je výnimočný vo svojom širokospektrálnom pohľade – pokrýva niekoľko pálčivých celospoločenských problémov a snaží sa ich riešiť aktivizáciou ľudských schopností, kreativity a interakcie s okolím. Zároveň ho ženie vpred silný enviromentálny odkaz a radikálny postoj, ktorý hovorí „nie“ plytvaniu textilom a metódam výroby reťazcov s rýchlou módou.
Vysokú školu ste dokončila pod vedením uznávanej módnej návrhárky a profesorky Liběny Rochovej. Čo vám to dalo?
Bola to obrovská skúsenosť. Pani Rochová je neuveriteľná osobnosť, nielen tým, čo tvorí, ale tým, aká je – zapálená do svojej práce. Má svoje zásady, pevnú víziu, kam chce ateliér dostať. Má úžasné kontakty, vďaka ktorým sme sa mohli prezentovať v Tokiu, New Yorku, Londýne či Viedni. Vždy nám zdôrazňovala, že je veľmi dôležité mať pokoru. Zvlášť v dnešnej zahltenej dobe.
Ako vznikajú vaše kolekcie?
Vždy hľadám nejaký kontext, určitú zmysluplnosť. Preto je každá moja kolekcia úplne iná, nakoľko hlavnej myšlienke podriadim všetko. Napríklad, strašne rada kreslím, ale nikdy mi to nešlo vo forme samotného navrhovania. Robím si skôr dôkladnú rešerš, na to pani Rochová kládla veľký dôraz. V mojom prípade je navrhovanie otázkou intuície – niekedy ani neviem čo hľadám, ale v hlave nosím nejaký pocit, tvorím si určitý storytelling. Idem za niečím nehmatateľným, počúvam svoj vnútorný hlas a nechávam sa ním viesť. Nakoniec sa vždy všetko nejako záhadne prepojí a funguje. Pre mňa je tento vnútorný proces veľmi zábavný – rozvíja moju tvorivosť a schopnosť improvizácie.
Ste držiteľkou hlavnej ceny v súťaži Diploma Selection Fashion Design 2019, ktorá sa konala na minuloročnom Designbloku. V porote sedeli medzi inými šéfredaktorka magazínu Vogue Andrea Běhounková, uznávaný stylista Jan Králiček a iné dôležité mená českej módy. Ako vnímate túto výhru?
Samozrejme, som z toho nadšená, pretože to môjmu projektu môže veľmi pomôcť. Vôbec som to nečakala, prihlásila som sa len preto, že túto príležitosť má každý diplomant len raz, tak prečo to neskúsiť. Chcela som demonštrovať, že z jedného strihu si môžete odlišnými úpravami vytvoriť jeho rôznorodé parafrázy a varianty. A niekedy k tomu ani nebudete potrebovať šijací stroj. Stačia vám šnúrky, retiazky alebo čokoľvek vám napadne. Ide o vašu fantáziu a slobodu prejavu, ja vám do ruky dávam len nástroj. Chcela som motivovať širokú verejnosť, aby ľudia trávili čas zmysluplnejšie. O to viac ma teší, že tento hlbší rozmer vnímala aj porota.
Baví ma, ako je váš projekt priam v brutálnom kontraste s dnešnou dobou, ktorá je rýchla, povrchná a nikomu sa už nechce ani pomaly premýšľať. Nepriamo nútite nositeľa aktivizovať samého seba a začať niečo robiť rukami, niečo, čím sa neskôr môže pochváliť okolitému svetu.
Áno, to je pridaný bonus. Okrem udržateľnosti prináša hodnotu pre človeka ako takého. Pretože jedným z pilierov udržateľnosti je určitá nadčasovosť a hodnota odevu pre nositeľa. Keď si človek so svojím oblečením vytvorí určitý vzťah, je pre neho oveľa ťažšie sa ho len tak zbaviť. Mne takýto kontext príde absolútne priamočiary a úplne logický.
Prečo názov Sapience?
Názov bol pre mňa oriešok, pretože som to od začiatku vnímala ako srdcový projekt. Sapience má byť paralela na oslavu človeka a zároveň zdvihnutým prstom, ktorý varuje pred našou necitlivou devastáciou životného prostredia a ľudských hodnôt. Oslavu človeka v zmysle evolučne najdokonalejšej bytosti na svete ̶ sme skvelí tvorovia, sme schopní transplantovať ľudské srdce, poznáme vesmír, sme jednoducho homo sapiens. Zároveň odkazujem aj k tvorivosti, ktorá sa prelína celým projektom. Človek dokáže sám z nejakej svojej prirodzenej podstaty vyrábať veci, nakoľko máme konkrétne postavenie palca, zvieratá toho nie sú schopné.
Tomáš Akvinský kedysi povedal, že ľudskú bytosť nikdy nepoteší niečo tak, ako činnosť vykonávaná rukami a mozgom. Myslím, že kreativita je veľmi dôležitá, je to určitá forma vzdelania a inteligencie, v ktorej sa človek hľadá.
A z ekologického hľadiska je Project Sapience zároveň projektom každého z nás. Záleží na každom jednotlivcovi, ako sa k daným problémom postaví, ako ich vníma. Apelujem na sebavzdelávanie, na prekročenie určitého vývojového stupňa, kedy musíme ísť hlbšie a začať sa pozastavovať nad celospoločenskými problémami. Nežime povrchne.
„Systém niekoľkých desiatok sezón za rok je v móde neúprosný a neekologický. Stále som premýšľala ako sa tomu vyhnúť – nechcem prekračovať svoje humánne a ekologické zásady.„
Váš projekt Sapience má veľkú pridanú hodnotu – zážitok, ktorý dnes ľudia pri nákupoch vyhľadávajú.
V projekte Sapience sa stretáva množstvo oblastí, ktoré idú nad rámec samotného oblečenia – či už z ekologického, antropologického, distribučného či produkčného hľadiska. Namiesto toho, aby som klasicky navrhla kolekciu, potom na ňu zháňala roly látok, vyrobila a uhradila ju z môjho vrecka, odprezentovala na fashion weeku a dúfala, že sa predá, som sa rozhodla pre výrobu prototypov a z nich odvodzovať jednotlivé strihy. Ľuďom ponúkam svoje know-how, ktoré si zväčša veľké firmy úzkostlivo strážia.
Komerčný model navrhovania je nekonečný cyklus – buď kolekciu predáte a niečo zarobíte, alebo nepredáte a ste opäť finančne v háji. Začnete riešiť, odkiaľ vezmete peniaze na výrobu ďalšej kolekcie a takto to ide dokola. To so sebou prináša odstrižky, množstvo nevyužitého materiálu, ktorý poputuje do odpadu. Nevidím zmysel v takomto plytvaní.
Systém niekoľkých desiatok sezón za rok je v móde neúprosný a neekologický. Stále som premýšľala ako sa tomu vyhnúť – nechcem prekračovať svoje humánne a ekologické zásady. Vyhnúť sa nie v alibistickom zmysle, ale skôr v dimenzii toho, aby som sa vždy mohla spätne pozrieť na svoju prácu a nehanbiť sa za ňu. Módu vo forme, v akej existuje dnes už nepotrebujeme. Naša planéta ju nepotrebuje. Výsledkom môjho projektu je papierový strih a krabica. Nevzniká žiadny zostatkový odpad a je to vec, ktorú môžete používať stále dokola. Ten strih má síce jednu základnú formu, ale môžete ho použiť 100× a inak. To som vlastne chcela povedať aj svojou prehliadkou na Designbloku, kde som použila prakticky len dva strihy, no modelov z nich bolo až deväť.
Ako vznikajú jednotlivé modely?
Najprv si stanovím typ odevu, následne vytvorím v strihu jeho konštrukciu, nazväčšujem ju do veľkostí a škály od S až po XL. Je to papierová a strihová šablóna v mierke 1 : 1, ktorá sa vystrihne a prikladá sa na látku. Látku si podľa nej vystrihnete a môžete ju ďalej technologicky spracovávať. Prakticky poskytujem svoje know-how, odborné vzdelanie, nakoľko nie každý dokáže urobiť strih.
Čo sa vlastne skrýva v krabici?
Inšpirácia pri dizajne vychádzala z armádnych potravinových krabíc, ktoré majú veľmi špecifický vizuál – typicky instantný. Poslúžil nám ako inšpiračná šablóna, pretože sme na malom mieste potrebovali uviesť veľké množstvo informácií – veľkosť, úroveň náročnosti, názov strihu a značkovací systém, na základe ktorého si môžete zakúpené strihy pekne archivovať. Takto budete mať vždy prehľad o tom, čo vlastníte – bundu, sukňu alebo batoh.
Na krabici je uvedený vždy krátky manifest, aby si človek mohol prečítať a pamätať si, čo a prečo kupuje. Vo vnútri nájdete stručný manuál krok za krokom. Snažila som sa to poriadne osekať, aby bol čitateľný a prehľadný. A, samozrejme, papierové strihové predlohy.
Pridala som aj drobný bonus – v každej krabici je malý textilný štítok, takže si môžete oblečenie personalizovať a napísať meno toho, kto oblečenie vyrobil. Je to skvelé najmä v prípadoch, ak ste nejaký kúsok vyrobili pre niekoho. Môže to fungovať ako veľmi osobné vyznanie.
Čo je vlastne udržateľná móda? Mám totiž pocit, akoby to nikto poriadne nevedel. Neexistujú žiadne regule, ani všeobecne prijatý štandard toho, čo môžeme označkovať ako „sustanaible“.
Mrzí ma, že je sustanaible móda hrozne stereotypizovaná a trpí stigmatom alternatívneho „go green“ oblečenia, ktoré nemá šmrnc. Udržateľná móda nemusí byť nudná. Možno tu hrá rolu aj myslenie typu – ak nosím ekologickú módu, automaticky dostanem nálepku aktivistu. Je to akoby ste išli proti celému svetu.
Myslím, že v dnešnej dobe by sa módny návrhár pri svojej práci nemal riadiť len čisto predajnými pohnútkami. Mal by spoločnosti ponúkať nové cesty. Je to určitý risk, ale dizajnér musí byť tak trochu aj filozofom – dávať do súvislosti kultúrne a tržné záujmy. Ľudia oblečenie nikdy neprestanú kupovať, ide len o to, aby mali pestrejšie alternatívy voľby. Preto sa to pokúšam zmeniť a svojimi strihmi ponúkať udržateľné, ale dizajnové modely, ktoré si môžete customizovať podľa seba.
Sú ľudia v Čechách a na Slovensku vôbec pripravení na autorskú módu?
Možno v Prahe a Bratislave, no mimo väčšie mestá ju ľudia až tak nevyhľadávajú, a to hlavne z finančných dôvodov. Odev od módneho návrhára totiž niečo stojí – to sa nedá obísť. Každý dizajnér, študent, alebo ktokoľvek, kto niečo vyrába s potenciálom ďalšieho predaja, musí prejsť nejakou cenotvorbou. V priebehu toho však zistíte, že cenu už nemáte kam stlačiť dolu, ak chcete, aby sa v nej prejavila vaša práca, materiál, čas a celý proces výroby. Lokálna móda od návrhárov nie sú veľkonákladové kusy. Sú to umelecké artefakty, do ktorých investujeme svoju kreativitu a schopnosti. Myslím, že pre mladého človeka, ktorý začína s módou na tak malom trhu je to veľmi náročné. Vyjde ich zo školy každý rok niekoľko a všetci majú ten istý cieľ – uživiť sa módou.
Má móda ešte vôbec zmysel?
V prípadoch, kedy urobím jeden strih, vyrobím z neho sto čiernych mikín s potlačou, o ktorých viem, že sa predajú, určite nie. Osobne v tom nevidím žiadny prínos, originalitu ani inováciu. Mne to takto nestačí, ničomu to nepomáha. Tých handier je už toľko, že som si v rámci svojej diplomovej práce v jeden okamih povedala – ja to asi vôbec nebudem robiť. (smiech) Ďalší človek, ktorý vyrába oblečenie? To svet skutočne nepotrebuje… Hovorila som, to je fakt úlet, študujete niečo skoro 11 rokov a na konci cesty dôjdete k tomu, že je to vlastne úplne zbytočné. Potom som si však uvedomila, že mojím poslaním je na tieto zmeny reagovať. Som návrhár a tvorivý prístup je mojou úlohou.
Móda je hlavne spôsob sebavyjadrenia a ľudia si to doteraz neuvedomujú.
Keď sa človek prejde obchodným centrom, je vidieť, že všetky značky snáď šijú v jednej továrni – rovnaké farby, rovnaké vzory, rovnaké strihy. Toto od svojho oblečenia rozhodne neočakávam. A myslím, že nikto z nás, ale dosť ma prekvapuje, ako väčšina populácie rada padne do mainstreamu. Je cool vyzerať ako všetci ostatní. A ten, ktorý vytŕča, je divný. Nemalo by to byť skôr opačne? Uniformita ma neberie. Oblečenie vnímam ako osobitnú autenticitu jednotlivca. A v móde je v poslednej dobe zámerne odsúvaná na vedľajšiu koľaj. Je to problém v masovej rovine. A ja sa voči nemu snažím vymedziť práve svojím projektom.
Aké máte pocity z prvých workshopov?
Veľmi príjemné! Keďže je priestor malý, kapacita je pomerne dosť obmedzená. Prvých osem žien, čo sa prihlásilo prišlo na víkendový workshop a bolo to úplne skvelé. Prišli ženy v rôznom vekovom rozpätí od 20 do 45 rokov. Jedna pani dorazila aj s deťmi a odniesla si hotové šaty. Vidieť ich nadšené z vlastnej práce, že niečo dokázali, sami si niečo vyrobili, bolo veľmi motivujúce. Niektoré zo žien si neverili, báli sa, ale každá odišla s hotovým produktom. Bolo vidieť, ako ľuďom chýba ručná práca.
„Už od začiatku pracujem tak, aby to bol z čisto marketingového hľadiska zaujímavý a výnimočný produkt. Má nejakú nadhodnotu, špecifickú identitu, ktorá zodpovedá môjmu rukopisu.“
Kde vidíte svoj projekt Sapience o pár rokov?
Môj projekt môže byť živý len vďaka ľuďom, takže pre mňa bude najväčšou satisfakciou, keď uvidím, že sa to všetko hýbe, prebúdza záujem a zvedavosť. Aké budú príbehy spojené s projektom – čo už ľudia podľa mojich strihov ušili, ako sa im to podarilo, či to zvládli alebo nezvládli. Teším sa na workshopy, kde je to pre mňa hlavne o osobnej interakcii s ľuďmi, prakticky je to forma pedagogickej činnosti, ktorá je pre mňa veľmi cenná. Onedlho tiež spustíme e-shop a plánujem rozšírenie distribučnej siete do rôznych showroomov, dizajnových shopov, kníhkupectiev a do kamenných obchodov, ktoré budú mať o môj produkt záujem.
S Lenkou Vackovou z obchodu Textile Mountain, ktorý sa venuje odkupovaniu dead stockových materiálov chystáme zopár noviniek. U Lenky nájdete najrôznejšie látky z veľkých prevádzok, ktoré by sa spálili, alebo vyhodili, nakoľko sú zaradené do kategórie odstrižkov, pritom sú to dlhé metre látok s možnosťou normálneho využitia. Nakoniec z toho vznikol malý udržateľný obchodík na Letnej, ktorý otvorila v marci minulého roka. Sme veľmi dobré kamarátky, preto sme sa rozhodli naše dve projekty prepojiť. Sú si filozoficky dosť blízke, preto sme sa pustili do organizácie workshopov.
V budúcnosti však chceme ponúkať ešte ucelenejší a udržateľnejší koncept – moje strihy a jej látky. Všetko v jednej krabici. Bola by to super user friendly stopa, ako ekologicky produkovať nové oblečenie. Pekne by sa ten cyklus uzavrel. Človek by prišiel na web, vybral si strih, veľkosť a pri výbere materiálu by sme ho presmerovali na Lenkinu stránku, kde by si dotyčný zvolil i materiál. Následne by vám prišiel domov kompletný balíček, ktorý len otvoríte a môžete sa realizovať.
A túžite vôbec po klasickom ateliéri, vytvárať sezónne kolekcie a šiť na zákazku?
Skôr asi nie. Robila som to a nejako dramaticky sa tomu nevyhýbam, ale teraz je to úplne mimo moju koncepčnú linku. Hlavne si myslím, že nemôžem robiť oboje. A keby som si mala vybrať, tak ostanem radšej pri Sapience. Fashion weeky ma nelákajú, potrebujem iný druh prezentácie na to, aby som mohla presne vyjadriť to, čo potrebujem. Je pre mňa marketingovo výhodnejšie odísť na nejaký zahraničný veľtrh. Mám pocit, že v cudzine sú ľudia omnoho otvorenejší.
Čo myslíte, ako skončí tá nadprodukcia, unavujúce a hyperrýchle fashion weeky, na ktorých človek ani poriadne nestihne vstrebať všetky dojmy a vnemy? Ako skončia módni návrhári, na ktorých je vyvíjaný neprimeraný tlak?
Žiadny extrém nie je dobrý. Nikdy v ničom. Je nás tu toľko ľudí, vecí, zvierat, trendov a faktorov, že je potrebné hľadať maximálnu súčinnosť a balans medzi všetkým, čo sa deje a nejako spolu koexistovať, aby sme sa vzájomne neničili. Myslím, že skutočne nie je v poriadku, že aj v dnešnej dobe je lacné oblečenie dovážané z Ázie ešte stále normálne dostupné kdekoľvek, v akomkoľvek malomestečku. To „plastové“ oblečenie odniekaľ pochádza, vieme, prečo je tá cena tak nízka a akú daň za to ľudia platia – otrasné pracovné podmienky, výrobné procesy, ktoré ničia životné prostredie.
V dnešnej dobe to takto už skutočne nemôže ísť ďalej a možno to je o nejakej hlbšej zmene paradigmy súčasnej módy. Potrebujeme hlbšiu premenu systému, čo nepôjde zo dňa na deň, nakoľko je to obrovský kolos a hromada ľudí je na ňom závislých nielen finančne, ale niekedy je to ich jediné živobytie. Napríklad pracovníci niekde v Ázii by za deň nemali ani ten dolár, keby nešili džínsy, ktoré si vy u nás kúpite za tri stovky. Je to obrovský otáznik a navyše je to celé zatemnené hrozne neetickým a ziskuchtivým biznisom. Myslím, že je len otázkou času, kedy sa to začne celé lámať a ľudia to pomaličky prestanú podporovať.
Spoločnosť, vrátane módneho priemyslu a módnych návrhárov, by mala nad svojou prácou a kolekciami premýšľať predovšetkým cez prizmu ľudskosti. Materiálne i duševne. Nepotrebujeme toho predsa toľko! Produkovať menej a kvalitnejšie, tak vznikne menšia ekologická stopa. Musíme mať zodpovednosť za svoje konanie. Keď totiž cítite váhu zodpovednosti, ste nútení o veciach hlbšie premýšľať.
Čo vás vlastne ženie dopredu a motivuje v navrhovaní naďalej pokračovať?
Som pragmatik, premýšľam širokospektrálne a svoju prácu vnímam ako určité poslanie. Je to moja zodpovednosť voči svetu. Som takto charakterovo nastavená. Vyrastala som v úžasnom umeleckom prostredí, moji rodičia vždy triedili plasty, papier, dokonca aj hliník, ktorý ešte v 90. rokoch ani nebolo kam vyvážať.
Pamätám si to dodnes, vždy som bola k tomuto spôsobu života vedená. Keby som nerobila módu, venovala by som sa niečomu, čím by som pomáhala. Moja činnosť musí mať hlbší rozmer. Vždy idem ďalej za dané médium.
Zaujímavé, že vaša generácia mladých návrhárov, je veľmi uvedomelá – rozvíjate eko-sociálne témy v každej jednej kolekcii…
Možno je to nejaký strach z budúcnosti. Napríklad v dnešnej dobe veľa ľudí premýšľa, či vôbec chcú mať deti, či ich chcú priviesť do tohoto sveta. Všetko sa mení a posúva, filozofické smery idú rôznymi cestami a priamou úmerou sa k tomu stavajú aj ľudia. Preto tieto otázky riešia najmä mileniáli a mladšia generácia.
Osobne to vnímam ako vnútornú potrebu, potrebu reflektovať v nejakom presahu. Šiť oblečenie len tak, aby som z toho mala peniaze a dovolenku pre mňa nie je dostatočnou satisfakciou, nie je to predmetom môjho šťastia. Moje nutkanie je posadené úplne niekde inde než zahrňovať trh ďalším oblečením. Na prvom mieste je u mňa humánne hľadisko a naša planéta.
Modely Sapience s jednotlivými strihmi si zatiaľ môžete objednať priamo u autorky. Stačí napísať na e-mailovú adresu info@project-sapience.com alebo správu na Instagrame.
IG projektu: @project_sapience
IG módnej návrhárky: @prochazkova_barbora_cz
IG obchodu Textile Mountain: @textile_mountain
Zdroj foto: Shotby.us, @majficom, archív Barbory Procházkovej
