V hlavnej úlohe: Tkáčka príbehov Beata Piroh

Je plná energie a emócií. Rovnako ako jej textilné obrazy odrážajú jedinečné ľudské príbehy, pocity a spomienky. Ručne a citlivo vpletáva jednotlivé kúsky bavlny, látok či retiazok do mäkkej merino vlny. Obvykle ju uvidíte kľačať na zemi, zanietenú a plne sústredenú na svoj aktuálny pletací riadok. V tom momente prestáva vnímať okolitý svet a nastáva intímne zblíženie: existuje len ona a jej obrazy. 

S Beátou (27) som sa zišla v jej pražskom byte, ktorý zároveň funguje ako showroom. V deň nášho rozhovoru veľmi pršalo, čo spolu s voňavou šálkou kávy vytvorilo príjemnú kulisu k nášmu rozprávaniu o inšpirácii, naplňovaní svojich snov a najmä o textilných dekoráciách, ktoré vlastnoručne tvorí. 

Síce žije v stovežatej Prahe, ale Slovenka Beáta Špaglíková už precestovala kus sveta. Navštívila Grécko, Španielsko, Maroko, Taliansko a na dlhší čas sa usadila v divokej Kanade. Pracovala ako baristka i manažérka eventov v dosť workoholickom tempe. “Nakoniec som si uvedomila, že práca zaberá veľkú časť môjho života. Čo bolo najhoršie, vedela som, že neustále pracujem na snoch niekoho iného, takže som zažila po príchode do Prahy niečo ako krízu identity. Cítila som sa ako človek, ktorý vo svojom živote nedosiahol nič zaujímavé. Chcela som tvoriť niečo svoje,” líči mi dôvody, ktoré ju neskôr doviedli k tkáčskemu remeslu a bytovému dekoru. “Moja rodina si vždy zarábala poctivo rukami. Myslím, že ma to nevedomky, ale veľmi silno ovplyvnilo,” dodáva. 

Okrem tradičného slovenského tkáčskeho remesla ju inšpirujú najmä ľudia, ich príbehy, spôsob, akým žijú, ako vnímajú svet. “Múza ma však chytá najmä pri cestovaní. Tie nové štruktúry, architektúra, neobvyklé farebné kombinácie, ľudia, iný život. To je to, čo vo mne zapaľuje kreatívny oheň,” opisuje mi s vášňou v očiach. 

Odkiaľ prišlo vnuknutie, že sa budeš venovať práve textilu?

Od mojej starej mamy. Vyrastala som na dedine a veľmi dobre si pamätám ako spolu s jej mamkou tkali na veľkých krosnách. Robilo to strašný hluk a bola to veľmi namáhavá práca. Je to jediná spomienka na moju prababičku, preto si ju tak chránim. Moja mama je tiež vyučená krajčírka, takže celé moje detstvo som po škole trávila v jej krajčírskych dielňach. Neustále som sa tam obšmietala, strácala jej starostlivo uložené gombíky, pozorovala šičky a krčila látky. (smiech) Neskôr som sa tomu síce vzdialila, ale po príchode do Prahy som sa úplne ponorila do sveta tkania. Zatiaľ však len na internete. Googlila som ako šialená, skúmala Pinterest a študovala DIY YouTube videá. Nakoniec moja kríza vyvrcholila tým, že som si jeden deň objednala svoj prvý rám a začala som skúšať prvé uzly.

Ako si sa vôbec naučila tkať?

Otvorila som si YouTube, naťukala „How to weave“ a makala som. Neskôr som si kúpila zopár online kurzov, aby som sa naučila robiť aj štruktúrované veci, ktoré textíliám dodávajú viac objemu. 

Akou konkrétnou technikou teda vznikajú tvoje dekoratívne objekty?

Je to klasické ručné tkanie. Mám základnú osnovu, do ktorej rôznymi technikami postupne vpletám textilné tkaniny, bavlnu, merino vlnu…

Na ručnú prácu sa roky zabúdalo, ale zdá sa, ako by si svet módy i dizajnu opäť začal uvedomovať jej hodnotu. Ako tento návrat vnímaš ty?

Ľudia konečne začínajú chápať, že stroj nedokáže urobiť to, čo zlaté ľudské ruky. A preto moje výtvory vôbec nie sú dokonalé. Ručná práca je živá, nemusí sa schovávať, prešívať, ani pôsobiť umelo a na prvý pohľad perfektne.

Dokážu ľudia reálne oceniť poctivú ručnú prácu?

Väčšinou nie, lebo nevidia, čo všetko sa za ňou skrýva. Podľa môjho názoru by každá značka mala robiť backstage dokumenty a ukázať ľuďom, ako ich produkty vznikajú. Bola by to krásna osveta. Skúste si na Netflixe pozrieť dokument 7 Days out.

Tvoje utkané obrazy si viem živo predstaviť visieť v lobby nejakého luxusného hotela, ale dvakrát väčšie. Ako veľké umelecké dielo, ktoré však nikdy nebude chladné, ale bude skôr volať, poď, dotkni sa ma. 

To je môj sen! A zároveň môj cieľ. Chcela by som, aby moja značka nebola o mojich kolekciách, ale o mojich zákazníkoch. Niekto si ma nájde, povie: chcem do textilného obrazu vpliesť taký a taký príbeh. Napríklad, toto sú tričká mojich detí, robte s nimi, čo chcete, ale nech sú súčasťou obrazu. Rada by som od ľudí dostávala ich príbehy, ktoré by som následne utkala. Pretože všetko, čo tu vidíš, je inšpirované niečím. (ukazuje na svoje diela visiace na stene) Takto vznikali aj moje strapúchyPri výrobe každého z nich som si vytiahla jednu spomienku. Ten z modrej vlny je oceán a biele fľaky sú pena na vode, ktorá vzniká prílivom vĺn. Šedý strapúch predstavuje Sicíliu, jej skaly a tmavú pôdu na Etne.

Čím sú tvoje objekty výnimočné?

Najmä tým, že sa ich má človek dotýkať. Vznikajú aj kvôli tomu, aby ich človek skúmal. Strapúchy sú strapcovité, aby ich človek spoznával, prehrabával sa nimi, hral sa. Hlavné posolstvo značky Piroh je „len poď blíž, dotkni sa“.

Prečo si svoju značku pomenovala názvom Piroh?

Moja starká je Pirohová a keďže sme v novej dobe, tak som to skrátila na Piroh. Celé tkanie pramení od nej, prišlo mi prirodzené tvoriť pod jej menom. 

Ako dlho trvá, kým vznikne tkaný obraz?

Samotné tkanie nie je časovo náročné, skôr fiber board – keď si dávam dokopy farby, robím si náčrty a nekonečné úpravy. Nie vždy sa mi všetko podarí na prvý raz, takže niekedy musím dať celú prácu dolu z osnovy. Ale všetko dokopy – skeč, fiber board, natiahnutie osnovy, samotné tkanie, a samozrejme úpravy, zaberie celkovo tak 10 hodín. Ale nikdy to nie je v kuse.

Kedy sa vôbec tkaniu venuješ? 

Keďže pracujem full time, čo mi zoberie hlavnú časť dňa, naučila som sa vstávať o pol šiestej, šiestej. Do štvrtej som v práci, ale po večeroch utkám aspoň dve línie. Ale intenzívnejšie tvorím vždy hlavne cez víkend.

Odkiaľ berieš materiály?

Rôzne výtvarné potreby, papiernictvá, galantérie, železiarstva. Materiály však nachádzam všade okolo seba –priateľove staré džínsy mám niekde odložené, tie čakajú na recykláciu, chcem teraz skúsiť tkať s rifľovinou. Poznám baby, ktoré vtkávajú sušené kvety, záleží naozaj len na tom, čo chceš vtkanými materiálmi povedať. 

Keby niekto chcel začať s tkaním, čo by si mu poradila? 

Trpezlivosť. A mňa. (smiech) Ale bez srandy – raz by som sa chcela dostať do takej fázy, že budem viesť workshopy a učiť ľudí tkať. Podstatné je nebáť sa a skúšať. Dobre si pamätám svoje začiatky, veľmi som sa bála o materiály. Vieš, koľko som vyhodila vecí? Ale presne o tom to je, nebáť sa do toho pustiť. Kúpte si najlacnejšie veci, nemusia spolu ani ladiť. Experimentujte! 

Máš nejaký nesplnený sen?

Jasne a je ich viac než dosť! Ale sú skôr cestovateľské. Človek je vo svojom živote úspešnejší a šťastnejší, keď si svoje sny postupne plní. Môj najväčší je, samozrejme, aby sa Piroh poriadne rozbehol, mať vlastné štúdio a showroom. A vyrábať veľkoplošné formáty. Momentálne chcem dať priestor promovaniu novej kolekcie, no zároveň pracujem na individuálnych zákazkách. Mám už kúpenú aj čiernu merinu vlnu. Premýšľam nad dramatickou kolekciou so striebornými prvkami a betónom, k čomu ma inšpirovala nedávna dovolenka v Maroku. Chcem viac detailov, aby to v ľuďoch vyvolávalo ešte silnejšiu túžbu sa k mojim výtvorom priblížiť a dotknúť sa. 

Beatka, ďakujem za rozhovor a teším sa na tvoju prvú veľkoformátový tkaný obraz!

E-shop Piroh nájdete tu: http://www.piroh.shop

Instagram: https://www.instagram.com/beata_piroh/

Fotografie: Martina Bartošová

Viktória Vargová
Viktória Vargová

redaktorka módy

"The joy of dressing is an art." John Galliano

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close