Alexandra Hrašková je mladá Slovenka, aktuálne žijúca v Prahe, ktorá pretavila svoju najväčšiu vášeň do zachytávania jedinečných momentov a ľudskej krásy. Hoci vyštudovala právo, nevzdala sa svojich snov a dnes sa naplno venuje fotografii a tvorbe videí. V rozhovore si prečítate, aké úspechy skrýva táto nežná a éterická fotografka vo svojom portfóliu, ale dozviete sa tiež, prečo by nemenila život freelencera za prácu v korporácii. 

Pôvodne si vyštudovala právnickú školu. Kedy si zistila, že práve fotografovanie je to, čomu sa chceš v živote venovať? Aká bola tvoja kariérna cesta?

Fotiť som začala v 17 rokoch, tesne pred maturitou, takže som nad štúdiom fotografie ani neuvažovala. Fotila som kamarátky a veľmi ma to bavilo, ale vôbec som vtedy nevedela, čo robím. Preferovala som glamour štýl, výrazný make-up a nad lokalitami som veľmi neuvažovala. Počas štúdia som sa venovala fotografovaniu ako záľube a po dokončení magisterského štúdia a stáže v advokátskej kancelárii som sa rozhodla venovať sa mu naplno. Štúdium práva určite neľutujem. Prvé roky ako freelencer neboli jednoduché, ale určite to stálo za to.  

Čo najradšej fotíš? Aké objekty si vyberáš?

Zaujímavých ľudí na zaujímavých miestach. Mám rada, keď z ľudí, ktorých fotím, niečo vyžaruje a majú istú charizmu. Snažím sa, aby osoba na fotografii mohla byť sama sebou a prostredie dopĺňalo jej osobnosť. 

Ako by si opísala štýl svojich fotografií?

Prirodzený, jednoduchý, ženský. 

V súčasnej dobe má takmer každý prístup k zariadeniam, pomocou ktorých je možné fotografovať. Viacerí na to využívajú napríklad aj svoje mobilné telefóny. Aký je podľa teba rozdiel medzi profesionálnym fotografom a akýmkoľvek iným hobby fotografom?

Myslím si, že v dnešnej dobe už nejde o techniku, ktorú používame. Dôležitejšie sú skúsenosti a to, aby fotograf vedel pre klienta vytvoriť priateľskú atmosféru, v ktorej sa dokáže uvoľniť. 

Vo svojom portfóliu sa môžeš pochváliť viacerými fotografickými skvostami, ktoré sa nepošťastia len tak hocikomu. Mala si príležitosť fotiť na newyorskom Fashion Weeku, rovnako aj na parížskom alebo milánskom. Ako si sa k tomu dostala?

Ďakujem za kompliment! Pravidelne som chodievala na pražský Fashion Week vďaka rôznym spoluprácam a komerčným zákazkám. Neskôr som sa rozhodla navštíviť Fashion Week v Miláne a moje fotky odtiaľ neskôr uverejnil český Elle. Je však pravda, že fotografovať streetstyle ma veľmi baví a cesty na Fashion Weeky, napríklad aj ten v New Yorku, si plánujem aj sama s cieľom odfotiť portréty zaujímavých ľudí.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech, ktorý si dosiahla?

Verím, že ozajstný úspech ešte len príde, ale vážim si, že som v živote spokojná, mám prácu, ktorá ma baví stále viac, žijem v jednom z mojich obľúbených miest a som šťastná.

Na tvojich sociálnych sieťach natrafíme na krásne fotky, ktoré zachytávaš počas cestovania naprieč svetom. Čo ťa pri výbere krajín inšpirujete a kam najradšej cestuješ?

Rada cestujem po európskych mestách, preferujem krátke výlety, počas ktorých si oddýchnem od pracovných povinností, prípadne výlet spojím s prácou. Najradšej však mám dlhšie pobyty, keď mám možnosť v danom meste pár týždňov „žiť“, fotiť portréty, spoznať ľudí. 

Ako hodnotíš život freelencera? Vieš si predstaviť, že by si vymenila takýto život za pôsobenie niekde v korporácii?

Ako freelencer fungujem už cca šesť rokov, takže myslím, že by som si už na korporátny režim zvykala ťažko. Rada by som si však osvojila lepšiu organizáciu pracovného dňa a naučila sa oddeliť prácu a voľný čas. 

Priblíž nám troška, aby sme mali predstavu, koľko práce je za jedným fotením. Ako dlho trvá fotenie a následná úprava fotiek?

Portrétne fotenie môže trvať od 1 až po 3 – 4 hodiny, počas ktorých vystriedame viacero lokalít. Následne vyberiem najlepšie zábery, ktoré upravujem niekoľko dní. Pri komerčných a fashion foteniach je to iné, fotíme minimálne jeden celý deň a úprava mi zaberie aj niekoľko týždňov, keďže vždy pracujem na viacerých projektoch zároveň. Podobne je to i pri svadbách, úprava finálnych fotografií zaberie 3 – 4 týždne.

Nie všetci klienti sa cítia pred objektívom uvoľnene. Máš nejaké tipy, ako ich usmerniť a povzbudiť, aby fotografie priniesli želaný výsledok?

Rada vyberám miesta, na ktorých sa cítia pohodlne, majú ich radi. Počas fotenia sa rozprávame a príliš ich neusmerňujem, chcem, aby boli fotografie prirodzené a aby mali zo samotného fotenia príjemný nenútený zážitok. Aby to bola pre nás zábava. 🙂

Sleduješ aj tvorbu iných fotografov? Existuje niekto, kto ťa inšpiruje a koho považuješ za svoj idol?

Na sociálnych sieťach sledujem množstvo inšpiratívnych fotografov, je veľmi ťažké vybrať len pár obľúbených. Mám rada fashion, dokumentárnych, ale i svadobných fotografov, každý ma inšpiruje niečím iným. 

V poslednom čase som zaregistrovala, že sa vo veľkej miere venuješ foteniu svadieb. Aký bol impulz, ktorý ťa k tomu nasmeroval?

Foteniu svadieb som sa dlhší čas vyhýbala, zdalo sa mi to príliš náročné a bála som sa obrovskej zodpovednosti. Časom som si to veľmi obľúbila a vždy sa na svadbách skvelo zabavím a veľmi si to celé užívam. Je úžasné vidieť šťastné páry a ich rodiny pri takých krásnych momentoch a byť toho tak trochu súčasťou. 

Mnohí si ťa spájajú s krásnymi zábermi svadby známej českej influencerky Nikol Moravcovej. Ako prišlo k takejto spolupráci?

Nikol a Karol ma oslovili, keďže Kajo poznal moju tvorbu, vďaka tomu že obaja pochádzame z Lučenca. Zo spolupráce sa veľmi teším, bola to jedna z najkrajších svadieb. Vizuálne, organizačne, ale hlavne zoskupila skvelých ľudí s úžasným a krásnym párom.

Aké sú tvoje ďalšie záľuby okrem fotografovania?

Ako som spomínala, veľmi rada cestujem. Za svoje najväčšie hobby by som však označila fotografiu, ktorá nie je len mojou profesiou. A to je práve to, čo ma na nej najviac napĺňa.

Foto: archív Alexandry Hraškovej, Mirko Cubik, Marek Sybal